Starý pán ma preháňa jak takého otroka. Včera som mal na trieslach takú svalovicu, že dovi dopo. O svalovici na lýtkach ani nebudem písať, lebo to už beriem ako samozrejmosť. Denne zametám asi tak 3-4 hodiny, takže už som si na pravom palci na ruke urobil krásny otlak. Túžobne očakávam infekciu. Aby som palec šetril, tak teraz zametám tak, že metlu držím tzv. na triceps. Chlapci vedia ako to myslím. Je to tu o hubu, a keby som to vedel, tak asi ostanem v tom call centre. Robím od 8:00-14:30 – 18:00-21:30 Podotýkam, že tak 95% času trávim vonku na slnku (v tuto dobu je vonku je asi 30-35°C. pozn. otroka). Ráno začínam zametaním okolo bazéna, potom otváram slnečníky, alebo robím test chlóru v bazéne. Potom čakám, či mi Mr. Vasilij nedá nejakú inštalatérsko-elektrikársko-záhradnícku úlohu a keď nie, tak idem pozametať celý areál od popadaných kvetín, lístia a podobne. To je najnudnejšia časť, lebo som stále na slnku a je to na jednu škaredú nadávku. Síce mi nejaké alergie zmizli, ale tie čo mi ostali, sa pekne zhoršili. Podám svojej kožnej ruku a budem ju voliť za prezidentku, keď mi to, čo mi predpísala vydrží celú dobu pobytu. (Neboj sa Evička, ty budeš prvá prezidentka, lebo mi to úúúrčite nevydrzí). Starý je riadny tyran, niečo ako vzťah s podriadenými tu neexistuje. Som pre neho proste pracujúca živá bytosť a hotové. Jeho žena je trochu viacej v pohode, ale mam pocit, že zdanie klame a ona sa časom tiež pekne vyfarbí. Aby som sa nemohol niekde zašívať, tak mi starý dal vysielačku a keď niečo potrebuje, tak ma len zavolá a ja letím na recepciu.
Opravujem pokazene spotrebiče, sanitárnu techniku, a všetko možné. Najkrajšie je, že on si ma iba zavolá, povie mi číslo izby, a svojou angličtinou sa mi snaží vysvetliť, že čo je wrong. Ja potom prídem do izby a už je to len na mne. Čistá improvizácia. Jeden z problémov, čo tu mám, je problém pracovno-psychický: Nemám šancu akokoľvek napredovať. Tu ťa za dobre odvedenú prácu nikto nepochváli. Tým pádom, nemáš žiadny pocit zadosťučinenia. Tu sa k tebe vedúci vyjadrí len keď pokazíš. A to je potom pekná "chvála"... A že príležitostí je každý deň aspoň desať. Proste je to na palicu. Človek je v kuse v strese aby nič nepokazil. Učím sa všetko za pochodu a všetko mi je vysvetlené len raz. Ak vôbec.
Trochu Vám popíšem aj našu izbu. Je to miestnosť tak 4x5m jedna skriňa, jedna posteľ, jedna malá chladnička a nejaký stolík. To v čom sme bývali v Berlíne, to bol proti tomu Hotel Intercontinental. Kúpelňa: záchod, do ktorého sa môžeš akurát tak vysrať, lebo keby tam človek niečo hodil, tak sa to upchá. A sprchový kút, v ktorom som zatiaľ neobjavil teplu vodu, ale každý deň, keď sa na to opýtam, ma starý kŕmi rečami o tom, ako to dá opraviť.) Na okno som sám musel pribiť sieťky proti komárom, inak by sme boli v ešte väčšej riti ako sme.
Nemáme pitnú vodu. Z vodovodu to riskovať nebudem. Denne vypijem pri práci na slnku taká 2 fľaše, ktoré si musím neustále chodiť pýtať k baru- je to dosť ponižujúce. Tam je konvica na filtrovanú vodu. Stará vraví, že nám do izby zoženie vlastnú, ale mám o tom silné pochybnosti.
Dali mi 3 hotelové biele tričká, ktoré si musím (môžem) pravidelne prať. Keďže nejako nedomysleli, že ja nerobím za barom, alebo na recepcii, ale že robím s hlinou, hadicami, kvetmi, odpadom a pod. Pokiaľ na mne nevyhnije, tak asi nedostanem nové, hlavne že ma starý permanentne vozí za to, že nie som oholený.
Mám tu k dispozícii (samozrejme výhradne na pracovné účely) taký malý Citroen Saxo. Nie, ešte som neutrhol žiadnu nápravu a dúfam, že ani neutrhnem. Hneď druhý deň som starému ukázal, že mám vodičák a boli sme v meste. Ešteže to je len jedna rovná cesta, že nie je kam zablúdiť. Odvtedy ten vodičák leží v peňaženke a ja jazdím bez neho. Tu to majú všetci n háku. Včera večer, mi starý naložil kopec roboty pred spaním a ešte ma poslal do mesta na chleba. To, aby som to náhodou všetko nestihol a musel to dorábať ráno. Každý večer sa babrem s odpadom, ktorý naložím do auta, idem s ním asi 3 minúty ku kontajneru a potom ho zase vyložím. To už je samozrejme po mojich večerných chemických „lahôdkach“, akými sú namiešavanie a liatie nejakých chemikálií do bazénu, alebo predvčerom som sa trochu nadýchal chlóru, že aby som mal úúúplnú predstavu ako to v tom Osviečime mali.
Inak čo sa týka angličtiny, tak tu s tým nie je problém. Tri časy a viac ani ťuk. Na psychiku je náročné to, že ja už aj rozmýšľam a snívam po anglicky. Hnevá ma to...
Proste je tu kopec roboty od rana do večera. Cez to poobedne voľno môžem tak akurát spať, lebo na nič iné nie je síl. Fakt to tu je drsne, takže mi nemáte čo závidieť. 70 hodinový fyzický náročný pracovný týždeň. A to nespomínam, že to tu znášam asi tak 100x lepšie ako Stanka. Ta plače každý večer a cez deň tiež.
Takže tak. Dúfam, že máte krajšie leto, a že sa moc nestŕhate ako my tu. Mimochodom, radšej ani nemyslím na to, že keď si prepočítam, že koľko sme do toho dali peňazí, a koľko zarobím za tri mesiace, tak my to vychádza mesačne neuveriteľných 16 000Sk. Takže o finančnej motivácii nie je tak isto reč.
Oukej, lúčim sa zatiaľ. Keď budem mať opäť trochu času a síl, tak sa ozvem. Ak sa Vám bude chcieť, tak mi napíšte, že ako sa všetci máte. Určite ma to poteší a pomôže. Držte sa moji drahí a Vážte si základné drobnosti ako sloboda pohybu, pitná voda, či voľný čas...
