Shakespearov 75. sonet sa možno na slovenských školách moc neučí, je to však báseň, ktorá je snáď najrozšírenejším učeným dielom najmä v anglosaských školách. Pripúta Vás čistotou citov, ktoré sú sformulované vo svojej podstate jednoduchými metaforami, v tom prevedení, ako to Shakespeare napísal, dávajú obraz čistej, oddanej, spútajúcej a napokon oslobodzujúcej lásky medzi dvoma ľuďmi. Skúsil som presvedčiť stredoškolákov, aby svojim vyvoleným mladým dámam namiesto iných rituálov jednoducho pošepkali tento sonet. A účinok? Malo to aj veľmi dobré odozvy. (dobrý slovenský preklad som, žiaľ, nenašiel, ale skúste zagúgliť, a ak, tak si prečítajte aj 3. a 23.)
V tej istej jednoduchosti hovorí o láske ďalší velikán dejín umenia – Michelangelo Buonarotti. Deti o ňom v školách aspoň počujú, niektorí si spomenú aj na jeho najznámejšie diela, málo ľudí však vie, že bol aspoň taký dobrý básnik a madrigalista, ako maliar a sochár. Krása jeho madrigálov tiež spočíva v jednoduchosti ním používaných metafor, ak tým slovám porozumiete, zimomriavky prídu. Zaručene.
Mladí ešte nemusia vedieť, ale vôbec nevadí, ak sa to neskôr dozvedia, hoci aj v škole, že adresátmi oboch spomenutých veršov boli chlapci. Surovo (mnou) preložené štyri riadky od Michelangela: „Tvoja krása je môj poklad, cieľ a svetlo svetiel, / ale predsa po spáse večnej túžim – / a či môžu byť lepšie schody do nebies, / ako krása, ktorú v tomto svete ľúbim...“ môžete pokojne zarecitovať ľubovoľnej osobe, ku ktorej cítite náklonnosť a aj niečo viac. Tie slová sú oprostené od sparnej erotiky, podobne ako ten 75. sonet. Veď čo erotického, hriešneho chceme vyčítať z vety: „Jste pro mé myšlenky jako chléb pro život / a jako sladký čas dešťů pro zprahlou zem;“ (preklad Jan Vladislav)? Velikáni o láske vedia svoje...
Sedím na tohtoročnej premiére Fashion Ballet. Prichádzal som po červenom koberci, videl som mnohé kamery médií ľahšieho (až bulvárneho) žánru, možno mi to aj vadilo. Pozornosť, ktorú Fashion dostáva aj zo strany bulváru patrí skôr módnym tvorcom, domácim ikonám, veď balet, ako taký je menšinový žáner, ktorý sa ledva do nejakých médií sem tam dostane. Kobercom som mohol prejsť bez problémov, nik nebol zvedavý na mňa (chvalabohu). Od predstavenia čakám zábavu. Kvalitnú zábavu. Nechcem vidieť veľké baletné sóla a duety ako v klasike, ani chirurgicky čisté zbory. Nečakám žiadnu drámu, žiaden veľký príbeh. Fashion Ballet je predsa o niečom inom. A potom zrazu...
Keď v úvodnej dokrútke autori hovoria, že počas prípravy miniatúry ich zasiahla a následne aj poznačila správa o vražde na Zámockej ulici, mal som trochu obavy – táto téma totiž naozaj môže skĺznuť do bezduchého vyrozprávania príbehu, ale aj do gýčovitých a lacné pocity loviacich kreatúr. Na scéne však vidím obraz esteticky, vkusne, s mierou a citom spracovanej témy slobody, áno, aj slobody lásky, neverím vlastným očiam. Jureš ponúka muziku, ktorá je vkusná a napriek tomu, že to nie je môj žáner, absolútne harmonicky pomáha vyrozprávať pocity tvorcom. O Marcelovi Holubcovi niekto vtipne poznamenal, že tanečníkov skôr vyzliekol, ako obliekol, no hej, ale ako? To „vyzlečenie“ zboru presne hovorí o slobode, o túžbe po slobode, bez toho, aby sa tam objavovala naturistická pláž, ďalšie kostýmy, plisovanie , biela farba, motív krídiel, všetko sedí, všetko je ako má byť. A tanec? Bez veľkých, technicky náročných (to neznamená, že nenáročných!) variácií vidíte pohyb, ktorý je šitý na mieru tanečníkov, ktorý hovorí o slobode, o oddanosti a o láske, aj o smútku, o diverzite a jedinečnosti. Martin Winter, o ktorom viem len toľko, že tancuje vo viedenskom balete, napísal na tento večer svoj 75. sonet. Pozeráte sa na zbor (zohraný a kvalitný) a následne sa pozeráte na duet, pri ktorom vám až na záver dôjde, že tancujú dvaja chlapci, a vám to nielenže nevadí, jednoducho to prijímate, lebo je to estetické, krásne, oddané a oprostené od hriešnych erotických myšlienok (ktoré sa v spoločnosti tak stereotypne a tak lahulinko pripisujú láske dvoch rovnakopohlavných ľudí). A potom vás poteší, že popri sólistovi Adrian Szelle, od ktorého už nejaký ten výkon očakávate, tancuje Jean-Michel Reuter, zborista, úplne kompatibilný so sólistom, oni to jednoducho tancujú dobre.
Prídete teda na zábavný formát, a odchádzate s pocitom, že ste videli dielo. Áno, dielo, BezsLove, ktoré má všetky charakteristicky dobre odvedenej tvorčej práce, nech už je to hudba (v kompozícii muzikanta, doprevádzajúceho napríklad Janu Kirschner, Jureša z Fallgrapp), kostýmy (vytvorené Mercelom Holubcom, ktorý sa s baletom už stretol), a tanec (tanečník Martin Winter, pre mňa najväčšie prekvapenie večera). Chlapci, neviem, či to viete, ale napísali ste slovenský, tanečný 75. sonet. Chapeau!..
Fashion Ballet je ale v prvom rade o zábave – vraj. Aj tú sme dostali. Lenka Sršňová vytvorila niečo tak svieže a milé, že tým citlivo dokreslila choreografický zámer Dominik White Slavkovský. Bolo až prekvapením, akú dávku humoru, šteklivej irónie, ale nie výsmechu, vytvoril tanečník, o ktorom sa dočítam, že tancuje v Zürichu Woyzecka? Najdepkovitejšiu postavu Georga Büchnera? Tak to predstavenie by som rád videl!
A keď už sme sa zmienili o erotike: tá do umenia patrí, a je aj prítomná. Ak si niekto myslí, že na prvú scénu krajiny nepatrí, je v omyle. Bachove pašie či chorály obsahujú toľko sparnej erotiky, zatvorenej do muziky, že by som ich púšťal len s krúžkom najmenej 16. Sex na scéne nemá čo hladať, ale erotika, nuž tá tam je právom... Nech je už hravá, nech už koketuje s divákom, nech je už vážna, až pochmúrna, je súčasťou nášho života a na scéne teda svoje miesto má. Tak, ako mala vlani v Timuľakovom Two, formulujúcom vášeň vo forme, ktorá očarila, Lacko Cmorej priniesol niečo z iného kútika sveta. Vogue vás chytí, pripúta oči, až niekedy máte pocit, že to, čo vidíte na scéne by potrebovalo viac temperamentu... nuž ale, to by bola vražda a nie Chic Niore.
Čo s tým všetkým?
Keď som už spomenul Jean-Michel Reutera, spomínam si, ako som akosi pozabudol na Ikarosa z vlaňajšieho Fashion. Asi ma moc očarilo Two, pričom si spomínam, ako mi vadila a vadí nedokončenosť príbehu. Nie toho vlaňajšieho, ale príbehu, ako takého.
Mytológiu ešte ako tak spomíname na školách. Na čo? - pýtajú sa mudrci. Nuž preto, lebo tie mýtické príbehy dodnes žijeme. Grécka mytológia (aj dráma) sú naše archetypy, podobne, ako biblické príbehy a najznámejšie Shakespearove či Moliérove diela. Ak si stredoškolák pozrie Ikarosa z vlaňajška, BezSlove z tohto roku, Two, alebo Liangove Murmurácie, či Davidsonovo Entropy, bude vidieť miniatúry, pre neho prijateľné, pochopiteľné a s istou dávkou priblíženia od dramaturga či učiteľa aj chápané, môže sa neskôr dozvedieť, že Ikaros nebol pyšný, bol len nezodpovedný a roztopašný, kým jeho otec, Daidalos, oplakajúc svojho syna na Sicílii nakoniec pristál, založil si novú rodinu a splodil ďalšieho syna, ktorý dal meno kultúre (a jazyku) pre nás dodnes určujúcej. Volal sa totiž Latinos. V inom diele by si mohol odniesť poznanie Leonarda da Vinciho, z ďalšieho túžbu po slobode, napísanú shakespearovským vkusom a eleganciou. A možno by sa stal fanúšikom baletu, pochopil by, o čom je klasika, za svoju by považoval Odetu a za svojho Siegfrieda, možno by lamentoval nad metaforami Edwarda Cluga v Carmine.
Lenže tieto miniatúry sa odtancujú niekoľko krát, tie lepšie možno na galaprogramoch, hosťujúcich vystúpeniach, a bodka. Nie sú to veľké repertoárové balety veľkého divadla, aj keď hodnotné sú aspoň tak, nech už ide o tých najlepších na svete (vlaňajšie Rukopisy...) alebo o domácu tvorbu (z.B. Fashion). Tieto miniatúry si žiadajú menšiu scénu a viac predstavení – nie vo veľkej sále Opery SND, ale napríklad v Štúdiu. (V Moyzesovej sieni? Na Malej scéne? v minidivadle Ifjú Szivek?).
Veľké tanečné divadlá majú svoje miniscény (viď Eiffelova sála Budapešť, Jugendbalett Viedeň, NDT-2 Amsterdam, ale aj taká medziscéna v Košiciach), ktoré na jednej strane dávajú možnosť komornejším predstaveniam s menšou potrebou „výstavnosti“ diel, na druhej strane utužujú zbor. Zbor, ktorý v klasike má dosť obmedzené možnosti, ale v takýchto miniatúrach obrovskú šancu. Nie každý tanečník bude Albertom, či hoci Colasom, nie každá balerína zatancuje Giselle alebo Lisu, ale každý jeden tanečník dostáva šancu ukázať, čo v ňom je, práve v takýchto dielach. Nech je to už spomínaný Jean-Michel Reuter, alebo „jedonoročáci“ Peter Graham Andel či Wisse Scheele.
Zbor SND má teraz, na konci tejto sezóny zbor v dobrom profesnom a vekovom zložení. Žijeme ťažké časy (otrepaná fráza, ale predsa), udržať si zbor v tejto kondícii by bolo super. Vytvorenie štúdiových, maloscénických možností je obrovská výzva pre Nina Polakova a jej dvoch dramaturgov, uskutočniteľná a manažérsky nie moc náročná výzva pre Matej Drlicka. Tento zbor za to stojí.
A možno o rok, kedy zase pôjdeme na jeden večer do divadla „len pre zábavu“, zažijeme znovu vznik nejakého diela, ktoré sa podarí len kvôli šanci.
Veď, aké to schody vedú do nebies?
