Spýtajte sa desiatich náhodných respondentov, či poznajú nejaký balet. Jedenásť z nich vám istotne odpovie: Labutie jazero. Balet baletov, maturitná otázka z ruštiny onoho času, a je možné s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že v spoločnosti Luskáčika a Rómea a Júlie je to aj najpozeranejšie dielo dejín tanečného umenia.
Labutie jazero je takpovediac povinné dielo v repertoároch operných domov a veľkých tanečných divadiel, ktoré hrajú klasiku. Má niekoľko prevedení, na Slovensku bolo v repertoári SND tridsať rokov inscenácia Rafaela Avnikjana, uvedené viac ako 280-krát. Derniéra bola na jar v tomto roku. Ďalšia verzia, v choreografii Vladimira Malakhova je v repertoári Národného divadla Košice od roku 2018. Suché konštatovanie: obe diela sa hrali, hrajú pred vypredaným hľadiskom.
Labutie jazero má diváka.
Ako sa dielo vyvíjalo od nie moc vydarenej premiéry v Moskve v roku 1877 až do momentu, kedy sa dostalo do Guinessovej knihy rekordov s rekordným počtom opôn na premiére Nurejevovej verzie v roku 1964 si môže informácií chtivý čitateľ nájsť obrovské množstvo záznamov na webe. Vrátane samotnej inscenácie, ktorú natočila mníchovská televízia v roku 1966 a je voľne dostupná na youtube. A pretože autor týchto riadkov má rád aj nekonvenčné prístupy, tak ukážka z Ekmanovej verzie v Nórsku je pre zmenu tu.
Ako prišiel Nurejev do Bratislavy?
Musím sa priznať, že keď som na derniére predchádzajúcej inscenácie počul od Niny Polákovej, že SND zaradí do repertoáru v tejto sezóne Nurejevovu verziu, napadli mi dve slová: odvaha a trúfalosť. Nurejev bol totiž v prvom rade geniálny tanečník. Okrem toho, že dramaturgicky definoval ako hlavnú postavu nie začarovanú labuť Odette, ale princa Siegfrieda, veď boj o lásku je v prvom rade drámou naivného, mladého, statočného princa, prispôsobil sólové a duetové časti svojim tanečným schopnostiam. A tie boli na svoju dobu naozaj geniálne, a v istom ohľade, aj po obrovskom vývoji výchovy mužských tanečníkov zostali veľkou výzvou pre interpreta. Koketovať s technikou, prevedením, naštudovaním tejto verzie je koketovanie s vrcholmi klasického baletného umenia. Ak teda na úvodnej tlačovke k predstaveniu odzneli slová, že takúto inscenáciu uvádzajú len divadlá „ktoré si to môžu dovoliť“, tie neznamenali výpoveď o finančných možnostiach SND (iste, za licenciu sa platí, ale nielen v tomto prípade), ale najmä o podmienkach, ku ktorým sa viazala licencia od majiteľov práv na toto predstavenie. Ani ako dedič diamantových baní by som asi licenciu len tak kúpiť nemohol.
Po zhliadnutí prvého obsadenia (Odette/Odília: Oľga Chelpanova, Siegfried: Viacheslav Kruť, Rotbart: Andrej Szabo) som prvotné slová „trúfalosť, odvaha“ zmenil na „riaditeľský rukopis“ Niny Polákovej.
Riaditeľov, šéfov baletu, totiž máte rôznych. Sú šéfovia (nemusia sa zákonite menovať riaditeľmi) ktorí môžu byť tvorcovia. Ich rukopis je vždy najznámejší a najcitovanejší v žánri. John Cranko, juhoafrický tanečník bol v Royal Ballet choreografom, ale v Stuttgarte šéfom, ktorého diela dominovali v tanečnom divadle prvej ligy, Maurice Béjart postavil Balet XX. storočia na svojich veľkolepých dielach, John Neumeier určoval trendy v Hamburgu a aj v Európe skoro päť desaťročí, šéf mariborského súboru, pôvodne Rumun, Edward Clug sa stal v ostatných rokoch žiadaným európskym tvorcom, ale najprv udával tón doma, v Maribore – vlani sme si pozreli v SND jeho Carminu Buranu, vytvorenú pôvodne pre Toronto. Tvorčím šéfom súboru je na Slovensku Ondrej Šoth, ktorého diela dominujú v Košiciach, pričom ako riaditeľ viacžánrového divadla samozrejme rozmaznáva svoje obecenstvo aj Malakhovom, Bubeníčkom či vlastným tvorcom, Andrejom Petrovičom.
Kamenné divadlá, ktoré majú v názve „štátne“ či „národné“ však zo svojej povahy (zakladateľskej listiny, zákona) si autorských šéfov dovoliť mnohokrát nemôžu. A tak prichádzajú rukopisy šéfov teoretikov, dramaturgov, režisérov, alebo – prípad Bratislavy – tanečníkov.
Takýmto „šéfom tanečníkom“ bol jednoznačne Manuel Legris na čele Wiener Staatsballett, a možno aj jeho predchodca, onehdá alternátor samotného Nurejeva, Gyula Harangozó. Legris v tejto tradícii pokračuje aj v milánskej La Scale od minulého roku.
Riaditeľský rukopis
Nuž a tretiu sezónu (druhú úplnú) tu máme Ninu Polákovú. Tanečníčku, ktorá zažila vedenie spomínaného Harangozóa, vrchol svojej tanečnej kariéry zaznamenala v období Manuela Legris vo Viedni, a kariéru ukončila na vrchole ako prvá sólistka. Vsadil na ňu Matej Drlička, a po dvoch sezónach je možné povedať, že tušená metóda Niny Polákovej je uvedením Nurejevovej verzie Labutieho jazera potvrdením riaditeľského rukopisu. Nina Poláková chce budovať súbor, chce z tanečníkov, z ich predpokladov a schopností vytiahnuť čo najviac, je ochotná postaviť sa k žrdi, premeniť sa na baletnú majsterku, a dohliadať na prejav v danej inscenácii až do posledného detailu. Vsadila na súbor, ktorý vo veľkej časti zdedila, trošku doplnila a pracuje s ním. Ona je šéfka, ktorá (asi) nemá tvorčie ambície, aj keď vytvorila nejaké choreografie, ale chce ťažiť z toho, v čom sa vyzná najlepšie: z prvoligového tancovania.
Je to legitímny šéfovský postoj, v prípade, že má okolo seba manažérsky a dramaturgický tím, ktorý jej pomáha v dosahovaní výsledkov, má všetky predpoklady na koketovanie s prvou ligou európskeho tanečného umenia. Ona s tou prvou ligou koketuje, a prečo nie, veď je jej súčasťou, a ak v tom bude pokračovať, Bratislava zažije ešte niekoľko „áčkových“ produkcií.
Tanečnícke vedenie baletného zboru potrebuje čas. Znovu príklad á la Manuel Legris: jeho pôsobenie na čele Staatsballett po hviezdnej kariére v Paríži (sám žiak Nurejeva) trvalo desaťročie, za ten čas potvrdil, že Viedeň je Premier League v scénickom tanci. Mesto, ktoré do umenia a aj baletu investuje nemalé peniaze, ale nie je to len o peniazoch, na budovanie a prácu so súborom potrebujete čas, zbytočné a časté zmeny ničia aj tak kratučkú kariéru tanečníkov. Iste, SND nebude mať možnosti Royal Ballet, ani inštitucionálnu základňu opery v Hamburgu. Ale malý štát, malý politický a kultúrny národ nevie svetu dať nič iného na prvoligovej úrovni, ako um a umenie. Prečo by SND nekoketovalo s prvou ligou? Nemusí vo všetkom, ale ak to vie urobiť s baletom, tak prečo nie?
Začalo to Rukopismi majstrov, pokračovalo Carminou Buranou. Prosím, nezabúdať: Nurejevovu verziu Labutieho jazera dnes uvádza Viedeň, Paríž a Miláno. Nina Poláková dosiahla, že štvrtým divadlom, ktoré má na to, aby zinscenovalo Nurejeva, je Bratislava. Prosím, otvárajte šampanské... To nie je zdanlivý, ale skutočný úspech.
Zbor labutí
Prvým, a veľmi dôležitým predpokladom „áčkovej produkcie“ je zbor. Nota bene, sólistov si môžete kúpiť, nebolo by to nič výnimočné, ale zbor, ten sa nedá nahradiť. Ak na scéne vidíte v podmienkach Bratislavy 32 labutí, tak je vám jasné, že všetko, čo má ruky, nohy a stálo pri žrdi, musí byť na scéne. Zbor labutí je veľmi krutý útvar. Vidíte tam prvé sólistky a sólistky v spoločnosti frekventantiek Tanečného konzervatória, a divák nesmie vidieť rozdiely. Fajnšmeker možno uvidí v šiestom rade konzervatoristku, ktorá sa zákonite nevyrovná sólistke baletu, ale divák, pre ktorého to celé vzniklo, nesmie vidieť rozdiel. Zbor labutí, to je to, čo divák v klasickom balete vníma ako nejaký ten vrchol estetiky a krásy (to prapôvodné poslanie baletu z dvora Ludovíta XIV-ho), zbor, ktorý musí byť kompaktný, kde sa aj najmenšia chyba vypomstí, to je pre toho bežného ale platiaceho diváka zážitok, nežné, krehké a jemné labute, obraz ktorých si zoberie domov a povie si: balet SND to dal. Nuž, čo už, dal.
Pas de quatre
Danse des petits cygnes – tanec malých labutí. Viete, to je tá časť, kde krížovým držaním rúk vpredu (inak veľmi častý druh držania sa v karičkách a reťazoch dievčenských tancov vo folklóre) predvádzajú malé labute svoje schopnosti v technike nôh. Neverili by ste, ale na youtube to má desaťtisícové sledovanosti, je to časť Labuťka, obecenstvom obľúbená, milovaná, milá, hravá... Lenže za tou hravosťou je robota. Pas de quatre je presne ten výstup, v ktorom jediné zaváhanie, jediná chyba znamená vlastne paródiu samej seba. Zaváhanie a „krok vedľa“ sa netoleruje. Dievčatá zo zboru SND to v prvý premiérový večer dali presne v štýle hravosti, a žiaden divák nemusel trpieť, či to zvládnu. Prvé chapeau
Pas de cinq
To je tá časť, kde Siegfried tancuje s dvoma pármi, a ktorá je v Nurejevovej verziii tiež statočne náročná. V prvom obsadení (Adrián Szelle, Wisse Scheele, Erina Kaminaka a Romina Kolodziej), sa priznám, to bola časť, v ktorej tie príznačné zimomriavky nabehli. Erina a Romina sú medzi prvými sólistami, Adrián je sólista, k nim sa pridáva druhoročák SND Wisse, ktorý je zborista. A vy vidíte výkon, ktorý (v porovnaní aj so zábermi z predstavenia z roku 1966) je dychberúci, lebo je zvládnutý, poctivo odtancovaný. (Keď si v ten večer Wisse Scheele preberal na raute „povýšenie“ medzi demisólistov, tak som si povedal: kariéra zaslúžená a vytancovaná). Druhé chapeau
Siegfried
Nina Poláková mohla vypracovať zbor na áčkovú produkciu a možno mohla pozvať sólistov. Lenže ona vsadila na vlastných sólistov, v prípade Siegfrieda na troch prvých sólistov, z ktorých som videl Viacheslava Kruťa. Siegfried je v Nurejevovej verzii absolútny sólista, okolo neho sa odohráva dráma lásky, on je kľúčová postava. Kruť tancoval Siegfrieda aj v Anvikjanovej verzii, dôveryhodne a dobre. Táto Nurejevova bola oveľa náročnejšia a Nina Poláková urobila dobre, keď vsadila na vlastného sólistu. Vjacheslav zvládol všetky sóla a pas de deux elegantne, s istou dávkou precíznej pokory, bol „uveriteľným“ princom, ochotným pre svoju Odetu zomrieť (Nurejev bol krutý, Siegfrieda nakoniec nechal zomrieť, a tým sa rozprávka stala drámou). V pas de deux nosil svoju Odetu naozaj „na rukách“, nebol vyumelkovaný a neafektoval: tancoval. Pravdepodobne je to tanečník, ktorý sa teraz dostáva na svoj vrchol vekovo a profesne. Zatancoval si Colasa, Albrechta, na klasiku ako stvorený. Je zárukou toho, že táto verzia Labuťka bude dlho v srdciach obecenstva. Tretie chapeau
Rotbart
V prevedení Andreja Szabóa ten zlý, ktorý vstupuje na scénu vždy, kedy zaznie najznámejšia hudobná téma Labutieho jazera. V tomto prevedení skutočný čarodejník, dôveryhodný a pripomínajúci výchor, on, ktorý – aj tanečne – môže za to, že Siegfried zomiera, že Odília dosiahla svoje... Napriek tomu, že postava si nevyžaduje také majstrovstvo, ako dve sólové roly, bola výrazná a zapamätateľná, v častiach, kde Rotbart nastupuje, bola na scéne dominantná. Štvrté chapeau
Odette/Odília
Oľga Chelpanova (ktorej prevedenie som videl) je naozaj na vrchole svojej kariéry. Tanečníčka, ktorá bola Odetou/Odíliou aj v predchádzajúcej inscenácii, balerína, ktorá dala Two, ktorá v minulej sezóne tančila Lisu, potom Giselle, krehká, ale moc výrazná osobnosť baletu SND, vekom balerína, ktorá má ešte krásne roky tancovania pred sebou, ale je na vrchole. V úlohe, v ktorej po boku Nurejeva tancovala emblematická Margot Fonteyn bola Oľga absolútne doma: technicky, prejavom, istotou, pokorou. Jemná a nežná Odeta, bojovná a asertívna až drzá Odília, a napokon labuť, ktorá v Nurejevovej verzii oplakáva Siegfrieda, ale tancuje do diaľav, ako nádej, že láska môže zvíťaziť nad kúzlom. Oľga Chelpanova je dnes v zbore Niny Polákovej to najkvalitnejšie, čo môže klasická balerína v Bratislave ponúknuť, je to primabalerína, je Odeta, ktorá môže byť Odetou aj vo Viedni, lebo na to jednoducho má. Nuž, na ňu také veľké chapeau ani nemám (a iste si rád pozriem aj obsadenie s Konstatinom Korotkovom a Tatum Shoptaugh).
Dielo na pätnásť sezón
Ak predchádzajúca inscenácia prežila 32 sezón, táto verzia by mala byť v repertoári dlho, aj desiatky rokov. SND si môže a má dovoliť v každej sezóne jednu výpravnú premiéru. Vlani to bola Mária Stuarda, teraz Labutie jazero. Investícia do takéhoto projektu sa oplatí, to Labutie má divákov (na tento rok lístky nezoženiete už ani s protekciou). Táto verzia je výkladnou a výpravnou inscenáciou SND a má tam byť. Dokazuje, že teleso, ktoré je honorované na céčkovej úrovni, bežne dokáže z toho vyčariť štandardné béčko, ale bez problémov koketuje s áčkovými produkciami, porovnateľnými s divadlami, ktoré majú niekoľkonásobný rozpočet a obrovskú spoločenskú prestíž. Slovensko vie očariť okolitý svet umom a umením. A v marci vraj prichádza Manon.
Nezabudnime ani na takú domnelú maličkosť, akou je istota a prejav orchestra Opery SND. Operný a baletný orchester je iný, ako filharmonické teleso, zdanlivo je to len support, ale nie: Čajkovskij (aj on) napísal dobrú muziku a tú je potrebné nielen dobre zahrať, ale ju treba zahrať „pod nohy“ tanečníkov. Bez istoty takéhoto telesa neexistuje výpravná inscenácia, a moje ďalšie chapeau patrí Adamovi Sedlickému J
Nina Poláková je konečne doma. Presne tam, kam patrí. Je to direktorka, tanečníčka, ktorej rukopis je žiadaný, – ak ju nechá vedenie SND a všadeprítomná politika robiť – môže vyslať do sveta signál o životaschopnosti a kvalite baletu SND, sedemdesiatčlenného "slovenského" a "národného" súboru s pätnástimi národnosťami... áno, aj s tým tanečníkom z Kórey (ktorý, len tak mimochodom, tancuje Rotbarta v druhom obsadení).
