Kruh, ktorý je fascinujúci svojou dokonalosťou, ale aj mystikou – ak presne poznáte polomer, nikdy nevyčíslite obvod, aspoň nie v číselnej sústave, v ktorej žijeme, a môžete poznať obvod, nedopracujete sa k presnému rozmeru polomeru, vlastne to mizerné π z neho robí mystický tvar, ešteže nežijeme v starovekom Grécku, kde podľa legendy Hippasosa sotili pytagorejci do mora len preto, lebo si dovolil položiť otázku, koľko je druhá odmocnina z dvoch, a teda pošliapal tézu, podľa ktorej sa dajú všetky rozmery na svete vyjadriť ako pomer (teda zlomok) racionálnych čísiel.
No nedajú. Kruh je toho krásnym dôkazom tiež.
Kruh, ktorý je na druhej strane výsostne ľudský, v živočíšnej ríši ho vidíte výlučne ako obranný tvar pri ohrození zvonka. Kruh, ktorý vás chráni, ale napokon aj zväzuje – pozrite si rituály primitívnych kmeňov, ale aj rituály z pohanského obdobia, ktoré sa zachovali v karičkách, v pôstnych tancoch dievčat, v detských hrách, v kolových tancoch ako kolo u Srbov, zorba u Grékov, hejsa v Transsylvánii a podobne. Kruh je aj metaforou. Veď si zoberte, naše babičky zažili poslednú generáciu osemsto rokov trvajúcej tradície, podľa ktorej si sa narodil, mal si ako také bezstarostné detstvo, prišlo dospievanie a stým povinnosti pri práci, ale prišla prvá, niekedy súčasne posledná veľká erotická výzva, potom sobáš, výchova detí, lopotenie na poli, staroba a smrť.
Kolobeh, ktorý nemal výnimky, ak aj mal, boli buď revolučné, alebo tragické. Alebo oboje. Kolobeh, ktorý sa mierne narušil osvietenstvom a s tým spojeným humanizmom, technologickým pokrokom, ale zas na druhej strane ten kolobeh tu je, v inej podobe, a dáva rámec našim životom.
Kruh nepustí.
Kruh je vlastne váš život: väzenie, ktoré vás síce zavrie, ale neochráni. A predsa zostáva tvarom, ktorý je nehierarchický. Každý jedinec má v kruhu to isté miesto, je to rovnosť nad rovnosť, je to tá skutočná „demokracia“, ani len prvý medzi rovnými, k tomu už musíte kruh narušiť, otvoriť, prichádzajú rady a reťazce, a tie už také rovnostárske nie sú, až príde zástup (nie rad, tam stojíme vedľa seba, zástup, v ktorom stojíme za sebou) zástup, nech je už priamkou, alebo vlnou, to je jedno, kráčate pekne rovnako, hompáľate nohami, zase pekne rovnako, výkyvy, odlišnosti sa netolerujú, ako by to vyzeralo, všakže.
Kruh, visiaci nad scénou, nech už symbolizuje čokoľvek, dáva rámec. Pohybujete sa pod ním, okolo neho, v ňom. Chlapci, dievčatá, ľudia, ktorý žijú svoj kolobeh, rutinu, ale ktorí/é chcú niekedy odísť, vymaniť sa z objatia rámca, byť jedincom, párom, malou skupinkou, objavovať svet mimo kruhu a objavovať seba samých mimo kruhu. Dotýkať sa mystiky objavovania či mystiky lásky.
Tanec je vo svojej prapodstate rituál. Až v druhom čítaní erotika.
Jeho zábavnú funkciu nechajme bokom, scéna je rituál alebo príbeh, no dobre, z času na čas aj l´arte pour l´arte, veď aj forma môže byť sama o sebe umením, ale ak by ste na Orffa urobili len sériu pohybov, spáchali by ste spartakiádu, a to už také vznešené nie je.
Carmina Burana je dielo, pri ktorom vlastne tanec ani nepotrebujete – zavriete si oči, a pred vami sa tanec objaví, to dielo jednoducho nepustí. Texty náboženské ale aj nemravné, satirické či pijanské (ešte dobre, že texty si môžete prečítať aj v príčetných prekladoch) boli zhudobnené Orffom, ktorý študoval starú muziku, ktorý nikdy nebol zástancom folklórnych výskumov, napriek tomu v diele počujete motívy asi všetkých archaických typov ľudového tanca, uvedomujúc si, čo všetko ľud pospolitý vedel vo svojich spoločenstvách zakonzervovať a cizelovať pre svoju vnútornú, mnohokrát naozaj len zábavnú potrebu. Poznania etnografov a historikov hudby sa u Orffa stretávajú, preto tam cítite vznešenosť aj surovosť, niečo tak živočíšne až pudové, že neexistuje tanečník, ktorý by aspoň raz v živote nepocítil vnútornú potrebu sa na tú hudbu pohnúť. A pretože niektoré pasáže Carminy Burany sú doslova šlágrom, choreograf, ktorý sa podujme na jej zinscenovanie, sa hrá s ohňom.
Sedím na generálke, čakám, ako Orff oslovil Edwarda Cluga. Cluga, ktorý zažil dokonanú a dokonalú verziu autoritárskeho režimu, vymývania mozgov a búrania dedín a tradícií ako malý chlapec v Causescuho Rumunsku, ktorý vlastne do tanečného umenia utiekol pred režimom, ktorý presne vie, čo je vyskočiť z danej zväzujúcej formy a čo je sa do nej vrátiť. Clug, ktorého incenácie v NDT (Holandské divadlo tanca) či Radio & Juliet v Maribore vám dajú tie povestné zimomriavky (a zase, vďaka, milý internet, že si môžeme vybrať z ponuky aj Cluga, a nie si len miestom hoaxov, hlúpostí a porna), a naozaj, a naozaj ma mrzí, že neviem nikde nájsť jeho Bulgakova, jeho Majstra a Margarétu, lebo ten Bulgakov je pre mňa aspoň tak fascinujúci, ako Orff, a som nesmierne zvedavý, čo z toho urobil.
Teda, sedím na generálke, a tie povestné zimomriavky nie a nie prísť. Vidím geometrické formy (teda naozaj v prvom rade kruh, ale nie len), ktoré predestinujú rituál, ale prichádzajú otázniky: Seungyong Lee opúšťa uzatvorenú formu, koketuje s individualizmom, s Violou Mariner, a zrazu nič, späť do formy, a pred očami máte rámec kódexu, z ktorého Orff čerpal, vo voľnom preklade (literáti, nezabite ma): panujem, panoval som a budem panovať, ale kráľovstvo nemám, ale chlapče, čože si to za panovníka, ak si nevieš udržať ani Lásku? Objavia sa štyria junáci (partia kamošov na pitkách? dobrodruhovia, opúšťajúci spoločenstvo?), potom dvaja (možno aj nábojom homoerotiky, ale prečo nie, je 21. storočie) ktorých preruší žena, a znovu sa pekne vracajú do skupiny ostatných. Ležiaci tanečníci, hompáľajúci nohami v uzatvorenom kruhu, a vy si spomeniete na stránky učebnice botaniky z druhého ročníka strednej – čelaď Astrovité (lat. Asteraceae) – v strede kvitnúceho kvetu erotika jak vyšitá, Adrián Szelle a Romina Kolodziej , milenci, mimo kruhu, v kruhu, na ňom a nad ním, a ku koncu žiadny individualizmus, miláčikovia, marš naspäť ku skupine, žiadne výkyvy, zaraďte sa. A už ani nie do kruhu, ale do zástupu. Vyzlieka a oblieka sa ako na povel... erotika na povel? Hm... A na záver v zástupe. Ku předu levá! Čo mi v tom chýba? Veď viem, že nevidím príbeh, ani drámu, ale kde je láska, rituál, konklúzia a čo ja viem, čo všetko, čo pre mňa z diela robí dielo?
Následne si pozriem predstavenie. Čo tým chcel básnik povedať? – je témou aj mojej diskusie s najbližšími, nenachádzame spoločný bod, až neskôr.
Pre vysvetlenie, ak sme už začali geometriou, matkou matematiky: viete, čo spoločného má tanečné umenie a matematika? Poznanie. Ak vám niekto v šesťdesiatke daruje možnosť spoznať, objaviť, nájsť riešenie, tak zabudnete na akýkoľvek dramaturgický úvod. Poznanie, že Edward Clug je vlastne kamoš Edy a rovesník, ktorý presne vie, kde žijeme, v čom žijeme, aké sú naše mantinely, obmedzenia a naša túžba za tie mantinely ísť, získať nové poznania, objaviť tú druhú odmocninu z dva a povestné π, objaviť lásku a sklamanie, zbližovanie a opustenie. Preto tie otázky, preto to „nedokončenie odchodov“. Dielo, ktoré prvý krát vzniklo pre Kanadu je výsostne východoeurópske, a autor nenapraviteľný Východoeurópan. Poznanie, že ste boli znepokojený len preto, lebo dielo je o vás, všetky tie otázniky sú o vás, je poznanie, kvôli ktorému umenie vôbec máme. A poznanie, že si viete po 48-ich hodinách priznať, akými zlými okuliarmi ste hľadali v diele to, čo tam nie je, je už o sebapoznávaní. Áno, aj v šesťdesiatke. A to nie je málo.
A možno Clug na nič z toho, o čom tu na dvoch flekoch blábolím, nemyslel, a ja som úplne mimo. Nuž, tvorca a interpret, ktorý ponúkne dielo verejnosti musí vedieť, že dielo začne žiť svoj vlastný život – má svoje vlastné chápania, interpretácie, prežívanie. Tým sa poznanie prostredníctvom umenia líši od toho vedeckého. A preto to umenie milujeme. Carmina Burana, ktorú som tak čakal, ktorá ma v prvom kole sklamala a zneistila ale v ktorej som na druhé čítanie objavil presne to, čo je pre mojich rovesníkov a trochu mladších asi tak isto charakteristické, ako pre všetky ostatné generácie, napokon zvíťazila. A pozriem si ju zas.
Post scriptum:
Carmina Burana je dielo, ktoré do repertoáru SND bezpochyby patrí. Patrilo tam aj vtedy, keď dielo „ztanečnil“ koncom 90-tych rokov Ondrej Šoth, patrí tam dnes, a čakám na jeho blokové reprízy v ďalšej sezóne. Aktuálne Clugove prevedenie je choreografia, ktorá je doslova šitá na mieru tohto zboru, Adrian Szelle s Rominou Kolodziej sú aspoň tak dôveryhodní, ako to bolo v Two s Oľgou Chelpanovou, príjemne prekvapili Viola Mariner ale aj Seungyong Lee, a na predstavení som videl zohratých zboristov, ktorých to dielo pravdepodobne aj baví – chlapci a dievčatá, vidieť to.
Úplne osobná poznámka: Edwardovi Clugovi som vďačný nielen za poznanie, ale aj za to, že mi na jeden večer vrátil môjho milovaného Béjarta. Že bol súčasťou jeho tanečnej socializácie, je vidno, a to bez toho, aby bol jeho epigónom.
(Písané k premiére diela v roku 2023, doteraz zverejnené len vo forme postu, na blogu z dôvodu reprízy v SND)
