„Na koncertoch sa milujem s tisíckami divákov, ale z koncertu idem domov sám,“ povedal vraj onehdá John Lennon, a síce pravosť citátu sa skontrolovať nedá, jeho výpovedná hodnota sa tým nemení - daňou za úspech a slávu je ničím nepopísateľná samota, cenou dobre napísaných básní je totálne spackaný život, a cenou krásne komponovaných baletov a ich hudieb je závisť rovesníkov.
Úspech nemá tajomstvo – úspech má cenu.
Rudolf Nurejev to nevedel. Žiaden geniálny tvorca ani interpret to nevie. Všetci géniovia, nech už zomreli mladí, ako Wolker či Pergolesi, nech už zmizli v nejakom neoznačenom hrobe, ako Mozart, nech sa už dožili ctihodného veku, ako majster Buonarotti, ani jeden z nich netvoril preto, lebo si chcel spackať život. Jednoducho mali to v sebe: svetu museli niečo povedať a povedali to aj vtedy, kedy im za to nik nedal pochvalu či honorár, a povedali to aj vtedy, kedy im ich videnie sveta zaplatili zlatom.
Pomníky Ondreja Šotha
Neviem prečo, ale mám pocit, že Ondrej Šoth (a, samozrejme, dramaturgička Zuzka Mistríková) chce svojou tvorbou postaviť akýsi pomník dvadsiatemu storočiu – a aj z toho storočia si vyberá osobnosti, ktoré boli niečím geniálne ale v skutočnosti aj veľmi nešťastné, lebo svet okolo nich až tak geniálny byť nevedel, a oni, ony museli bojovať so svojimi démonmi – nech už ich mali v duši, alebo v režime, ktorý sa ich len bál. Ten Šothov pomyselný pomník niekedy nahrádza mnohokrát nanič napísané učebnice dejepisu: Chaplin, Márai, Anna Frank, Milada Horáková, Štefánik, Nurejev, zoznam nie je úplný, len ilustračný.
Kritici tvrdia, že to mnohokrát nie je balet – no a čo? Máraiho som pozeral, ako balet, Horákovú ako pohybové divadlo, Nurejeva, ako kombináciu týchto dvoch, a to je len moje videnie, iní to môžu vidieť inak. Lenže tie balety a pohybové divadlá vyvolávajú emócie – nie tie kazíkovsko-drišlakovsky lacné a povrchné, ale emócie, ktoré si odložíte na celý život, ktoré vás oslovia a začnete sa pozerať okolo seba, či by nebolo vhodné o Chaplinovi, o tej Horákovej, či práve Nurejevovi vedieť trochu viac. Horákovú som videl na predstavení, kam boli pozvaní utečenci z Ukrajiny. Vojna trvala vtedy asi štyri mesiace, v rade, kde som sedel, končili lístky pre novinárov v strede, vedľa mňa už sedela mamička z Ukrajiny s násťročným synom. „Sorry, you know who Horáková is?” pýta sa hroznou angličtinou ten puberťák (našťastie, lebo moja angličtina je tiež hrozná). Horko ťažko mu odpovedám “she was a victim of the communism”, svetlá zhasli a predstavenie začalo. Prišiel záver (opona na malej scéne nie je) a to chlapča vedľa mňa plakalo. Bez toho, aby poznal Horákovej osud, a – predpokladám – vyrastal v prostredí, v ktorom “boys don´t cry”. Áno, aj o tom je divadlo.
Nurejev
Ak už tanečník – a Ondrej Šoth je v prvom rade tanečník – stavia pomníky geniálnym osobnostiam minulého storočia, nemohol Nurejeva vynechať. Osud tatárskeho chlapca, ktorý sa dostane napriek otcovským túžbam mať doma lekára či inžiniera, len vďaka talentu do Moskvy, aby ako 17 ročný (baleríni, viete to dobre, až ako 17 ročný!, pre štúdium klasiky vlastne senior) konečne mohol nastúpiť do Vaganovej Inštitútu, kde z jeho talentu a húževnatosti vyťažil maximum jeho učiteľ Alexander Puškin (nezamieňať s básnikom, o storočie starším), a napokon sa z neho stal najznámejší emigrant studenej vojny – nuž tento osud, hodný veľkého romantického románu, hollywoodskeho filmu alebo veľkého eposu nemôže neosloviť tanečníkov. Nurejev bol geniálny interpret klasického baletu, ktorého ponímanie bol schopný aj zmeniť, k jeho sláve istotne prispelo jeho postavenie elegantného a sympatického mladíka, emigranta, ktorý podľa dobových klebiet na parížskom letisku skočil grand jeté od príslušníkov KGB k francúzskym policajtom. To grand jeté nik vierohodný nepotvrdil, čo vieme je, že naozaj odišiel od skupiny sovietskych tanečníkov, ktorí nastupovali na londýnsky spoj, on mal ale letieť do Moskvy, na poslednú chvíľu skutočne utiekol kágébákom a požiadal policajtov o azyl. Celé týždne žil v chránenom byte, Chruščov totiž nariadil, aby ho našli a dolámali mu nohy, aby nevedel tancovať.
Zostaňme ešte u Nurejeva – okrem talentu mu sudičky dali aj kus húževnatosti, bol vraj schopný odtancovať ročne vyše dvesto predstavení (znovu, baleríni, máte predstavu o takomto výkone?), denno denne tvrdo pracoval na sebe a na svojom tanečnom prejave. Jeho prínos do ponímania klasického baletu môžeme zjednodušene opísať ako zmenu v ponímaní mužských tanečníkov, ktorý v pôvodnej klasickej škole boli v prvom rade oporou prekrásnych, lahulinkých a vzdušných balerín, v Nurejevovom ponímaní sa však oveľa viac stávali tanečníkmi „an sich“, stali dôležitými aj ako sólisti a tanečníci sami o sebe. V nedávno v Bratislave premiérovanej Nurejevovej verzii Labutieho jazera je aj dôraz na hlavného hrdinu prenesený z Odety na Siegfrieda, ktorý je stredobodom dramatického príbehu lásky. K tomuto baletu sa viaže aj zápis do Guinesovej knihy rekordov s počtom opôn po premiére Labutieho jazera vo viedenskej opere v roku 1964.
Ondrej Šoth je jednoznačne fascinovaný príbehom Nurejeva. Aj tanečníka, interpreta, ale najmä umelca, ktorý sa môže svojmu umeniu slobodne oddávať len za cenu opustenia domoviny, vlastne ako cudzinec, ktorým, napriek hviezdnym honorárom napokon vždy zostal. Šoth sa netají tým, ako ho zamestnávajú podobné osudy, ako príklad uvádza Editu Grúberovú (ale aj Chaplina), príbeh geniálnych ľudí, ktorým nezostalo nič iné, ako odísť z vlasti, lebo tá sa k nim nejak zabudla prihlásiť, ba, dokonca, im v ich umení kládla prekážky.
Dielo
S baletom Národného divadla v Košiciach (vtedy ešte štátneho divadla) vznikla inscenácia o Nurejevovi ešte počas Covidu a bola určená na obrazovku. Košický súbor vtedy doplnil geniálny tanečník Vladimír Malakhov (on je odchovancom moskovskej akadémie, podľa kritikov tanečník storočia, sólista Viedne, aj American Ballet Theatre, umelecký riaditeľ v Berlíne) v úlohe Nurejeva. Scénická verzia bola premiérovaná v tomto roku v Košiciach, a tentokrát doplnil súbor geniálny slovenský sólista (odchovanec bratislavského Tanečného konzervatória, prvý sólista Viedne) Roman Lazík. Čítajúc tieto dve mená som sa pripravil, že si pozriem nejaké tie vrcholy klasiky v ich prevedení, až neskôr som pochopil, že táto inscenácia nie je „o zatancovaní Nurejeva“ – Ondrej Šoth sa vyjadril, že to ani nebol jeho cieľ. „Nurejevove veci sa dajú zatancovať, aj sa tancujú, ale Nurejev nie. Tak isto, ako nezopakujete a neskopírujete Marilyn Monroe alebo Chaplina, boli by to smiešne epigóny,“ povedal na margo svojho diela.
Tanečné divadlo, v ktorom nám Šoth priblíži Nurejeva je vo svojej podstate časosled – ale aký? Dramaturgia Zuzany Mistríkovej, neoddeliteľná súčasť Šothových tanečných divadiel, ponúka ako by vyrozprávanie príbehu tatárskeho chlapca, vyberá si jednotlivé zlomové body príbehu, ktoré, ako všetci dobre vieme, nikdy nie sú zlomové a chvíľkové – povedzme až na moment, kedy sa v poslednej chvíli rozhodne v Paríži zostať s vedomím, že ani svoju vlasť, ani svoju rodinu už nikdy neuvidí (uvidel, ale nedopadlo to dobre). Zlomové momenty nie sú v živote človeka – ani Nurejeva – zlomové, ale takýto osud ponúka nádherné symboly. Nech je to jeho narodenie tam, kam sa narodil, jeho príchod do Leningradu, jeho prvé úlohy na scéne, jeho príchod do Paríža, jeho opojenie slobodnou a nádhernou scenériou akoby metropoly umenia, jeho návšteva Louvre, jeho stretnutie s Clarou Sainth, jeho láska k Erikovi Bruhnovi, rozhodnutie dať svetu „urban legend“ o grand jeté slobody, jeho neúnavná práca a napokon jeho straty: odchod lásky, zlomené zdravie, a agónia, áno, agónia, ktorú Šoth, ako autor ťahá až do neuveriteľnej bolesti v emóciách druhého dejstva – nuž, to všetko sú vyrozprávania príbehu, ktorý v časoslede je len repetícia, ale keď sa to spojí so symbolikou, ktorú podčiarkuje pohyb a hudba, tak si to zapamätáte.
Šoth sa vo svojej tvorbe ani nemôže tajiť slušným hudobným vzdelaním. Chirurgicky čistý výber muziky doslova ponúka emóciu, ktorú potrebuje v danom momente, v danej časti vyrozprávania príbehu vyzdvihnúť. Nech sú tu ilustračne len príklady: Casta diva z Belliniho Normy, This Bitter Earth Maxa Richtera, ale aj jeho prepis Vivaldiho, Hymnus Cherubínov od Čajkovského, ale aj taký známy šanzón, ako je Sous le ciel de Paris od Edith Piaf. Ich výber, zoradenie a podčiarknutie emócií, ktoré chce svetu autor odovzdať dostáva význam, ak vidíte celé dielo.
Druhé dejstvo sa mnohým mohlo zdať dlhé, ale, ako povedal znovu Ondrej Šoth, „hudba je tiež dielo, a kvôli skráteniu predsa nebudem do diela zasahovať,“ pričom na moju osobnú poznámku na raute po zimnej premiére sa ma len tak šibalským úsmevom v očiach spýtal: a vieš ty, ako dlho trvá agónia umierajúceho umelca?
Nuž, neviem, ale viem, že Nurejev v posledných rokoch išiel na scénu už s bolesťami, musel sa dlho pripravovať, niekoľkokrát sa mu stalo, že predstavenie meškalo, aby sa postavil na nohy tak „ako sa má“ – to som počul od jeho alternátora z Viedne a Mníchova Gyulu Harangozóa, ktorý zažil aj Nurejevove horšie roky.
Kompozíciu autor upravil presne na schopnosti interpretov. Miešanie tanečných štýlov, z času na čas len civilný pohyb, a z času na čas aj požiadavka, aby interpret nebol len tanečník, ale aj herec. Ervín Szelepcsényi (malý Nurejev), Gennaro Sorbino (dospelý Nurejev), Martin Bányai (Eric Bruhn), Vlaďa Shevchenko (Margot Fonteyn) dostávajú šancu si aj zatancovať a ukázať niečo z klasického baletu, ale predstavenie stojí na dvoch postavách.
Smrť a starý Nurejev
Počas celého predstavenia vidíte na scéne dve postavy, ktoré držia inscenáciu na pleciach. Od začiatku do konca je tam prítomná postava s menom „Smrť“, tancuje , či vlastne ju hrá Šimon Stariňák, sú momenty, kedy vás jeho prítomnosť doslova irituje, čo tam hľadá, čo tam chce, čo sa kafre do života tanečníka, nuž ale, to je jeho úloha! Stariňák spája celé dve hodiny oveľa intenzívnejšie, ako starý a umierajúci Nurejev, ktorý sa sporadicky objavuje na scéne, lebo dielo je postavené ako jeho spomínanie, ako jeho obrazy zo života, jeho trápenia sa so životom. V druhom dejstve ale starý Nurejev – Roman Lazík – vám dá obraz niečoho, čo až tak od tanečníka, ešte k tomu takého rangu, akým Lazík je, nečakáte.
Mal som to šťastie v nešťastí vidieť košickú premiéru z pravého krajného balkóna (inde už miesto nebolo) a videl som tváre tanečníkov tak, ako väčšinou na scéne šancu nemám. Keď som videl na záver tvár agonizujúceho Nurejeva v podaní Romana Lazíka, som sa doslova zľakol. Viem, kto je Lazík, je to predsa aj končiac svoju kariéru ešte švárny a zdravý mladý muž, ale na scéne som videl starca, utrápenú tvár, dokresľujúcu pohyby zomierajúceho Nurejeva, a tento istý pocit mi dal v Bratislave, kde som ho videl z ďaleka (môj obľúbený 12. rad). Miestami som mal pocit, že keby som bol dramaturgom činohry, asi by som sa ho spýtal, či nechce koketovať aj s dramatickým umením. Viem si síce predstaviť, ako túto úlohu zvládol v pôvodnej zostave Malakhov, ale Lazík bol pre mňa natoľko dôveryhodným predstaviteľom spomínajúceho a zomierajúceho baleťáka, že som ihneď zabudol na moje pôvodné hundranie, prečo takéto eso klasiky netancovalo na scéne viac.
Dramaturgia teraz už Národného divadla v Košiciach zaradila toto dielo aj do jesennej ponuky, verím, že ho v repertoári ešte dlho podrží. Podobne, ako z času na čas môžete v Košiciach vidieť ostatné, už spomínané inscenácie takpovediac autorského divadla Šotha. Nezabudnime, Košice sú dôležitým centrom divadla, mnohí nemajú možnosti cestovať za podobnými zážitkami do Bratislavy, Pešti či Viedne. Súbor pod vedením Šimona Stariňáka a riaditeľovaním Šotha vám, samozrejme, ponúka v repertoári aj Giselle, Labutie jazero (Malakhovova verzia), alebo krásne baletné divadlo Jirku Bubeníčka, Kafkov Proces. Košické publikum má kam a má na aké predstavenia chodiť (aj sú, veru, vypredané hľadiská, čo je moc dobré), aj šéf opery Roland Tóth Kern vie niekedy ponúknuť takého Krála Rogera (roky sa na Slovensku žiaden Szymanovski nehral), alebo najnovšie Wagnerovho Tannhäusera.
Ak si pozriete ktorékoľvek autorské dielo o tých „pomníkoch 20. storočia“ a dotknú sa vás, je to dobré. Okrem umenia je potrebná aj osveta, veľmi rýchlo zabúdame na to, aké zverstvá prežili naši starí rodičia a rodičia v 20-tom storočí, tak aspoň odchádzajme s nádejou, že o sto rokov nebude musieť žiaden Šothov nástupca pripomínať smutné pasáže nami zažitých období.
