„Môj súcit patrí Bachovi, ktorý nemal to šťastie, byť pánom slušného veľkého organu, ale za to jeho diela nehráme na hrdzavej harmonike, a každý slušný klavirista by si vyprosil, aby namiesto Steinway alebo Yamahy hral na dobovej krabici v Carnegie Hall len preto, lebo ani Beethovenovi sa neušla iná,“ píše vo svojej knihe Pánboh mi odpustí, je to jeho remeslo maďarsko-kanadský varhanista Xaver Varnus.
Hudobník má to šťastie nespoliehať sa na interpretáciu, zoberie si noty, a vidí dielo. Z času na čas popísaný papier mávnutím ruky zahodí, z času na čas sa ale zachová, ako podľa Miloša Formana Salieri (film Amadeus, prosím, nepozerať ako životopisný), keď uvidel prvý, zároveň jediný exemplár Mozartovho notového zápisu jeho diel.
Tanečník takéto šťastie nemá. Okrem tých najväčších, ktorý si preštudujú pomerne presný sled motívov vďaka existujúcemu, veľmi slušnému francúzskemu názvosloviu väčšina „naštudovateľov“ čerpá z už existujúcich interpretácií. Platí to však aj pre nové diela. Hudobník má svoj notový zápis, ktorý môže byť vyhotovený hoci aj pre šuflík, časom sa aj tak dá zistiť, či ide o dielo, alebo priemerný paškvil, tanečník takýto zápis nemá. Je odkázaný na interpreta.
Raz som sa spýtal veľmi slušného tanečníka, inak veľkého samotára, prečo netvorí. On mi na to povedal: K tvorbe potrebujem ansábel. Nemám ho. A tanec sa nemôže napísať. (môže, ale o dôležitosti písomníctva v tanečnom umení som už písal, nebudem sa opakovať)
Prosím, metaforicky použitý citát, v ktorom je „hrdzavá harmonika“ a „dobová krabica“ nebrať doslovne. Slúži na úvod do problematiky.
Vyrastal som v ochotníckom prostredí amatérskeho tanečného hnutia, zažil som profesionálne vedené ale členstvom amatérske súbory, hojne zabezpečené veľkými odborovými kulturákmi. Zažil som aj folklórne súbory, ktorých kroje šili mamičky po večeroch doma. Zažil som na kolenách založený žáner v krajine (aide memoire Bralen). Zažil som festivaly, sedel som v porotách, organizačných výboroch, neskôr som o tom tvoril články, recenzie. Mám celkom slušný prehľad, v akých podmienkach, s akým inštitucionálnym pozadím či bez neho vznikali (a dodnes vznikajú) diela aj v scénickom tanečnom umení.
Videl som dielo profesionálneho tvorcu v podaní kamenného divadla a následne jeho spracovanie u amatérov. A videl som na amatérskej scéne oveľa lepšie inscenácie, než v daných obdobiach boli schopné zo seba vypotiť profesionálne scény (aide memoire Scénická žatva).
A tak, keď zachytím menší či väčší marketing, viažuci sa na tanečné predstavenie, celkom dobre viem posúdiť, aké môžem mať očakávania. A to je aj dôvod, prečo mám viac príjemných prekvapení.
Dlhé entrée je odôvodnené. Na webe (a znovu: sú tam aj celkom fajn veci, všakže?) som našiel odkaz na predstavenie diela Petra Dedinského Kain. Zaujalo ma to. Tak som ťukol na predajcu a išiel som sa pozrieť. A dobre som urobil.
Dielo
Príbeh Kaina a Ábela je asi prvý veľký biblický príbeh archetypu dobra a zla, ako taký, je výzvou pre akýkoľvek druh umenia, to tanečné nevynímajúc. Príbeh sa dá vyrozprávať s rôznymi pointami, v rôznych chápaniach, aj ten prvotný archetypálny stereotyp zlého a krutého Kaina, a dobrého, milého pastiera Ábela môže mať iné odtiene, iné chápania. Mierne odlišné vyrozprávanie – vytancovanie – príbehu si zvolil Peter Dedinský.
Mám taký zlozvyk, neprečítať si pred predstavením buletín, lebo načo, po predstavení je to zaujímavejšie, napríklad zistiť či to, „co chtěl básník říci“ korešpondovalo s tým, čo som si zo scény zobral. V prípade Dedinského Kaina som si nepozrel ani obsadenie, vďaka čomu som v prvej tretine predstavenia podľahol stereotypu Ábel = biely úbor blond vlasy, Kain = šedé oblečenie, tmavý brunet, ale našťastie - a to chváli autora - som vedel zistiť, že garde je opačné, nech sa divák pekne pohrá so svojimi stereotypmi, a to nielen podľa kostýmu, ale aj podľa príbehu. Ábel totiž nie je vždy a všade len ten dobrý, a ani Kain nie je ten podlý darebák, z času na čas vidieť na scéne vzťah dvoch fajn súrodencov, do ktorého vstupuje čert (tiež som nevedel meno postavy, tak som si ju nazval „pokušenie“), a tiež som musel dešifrovať, čo v tom príbehu robí postava starostlivá, milujúca, chápajúca, niečo pre nich dvoch ako Eva? A áno, bola to matka.
Hudbu si Peter Dedinský vybral od Vivaldiho. Ročné obdobia, v krátkych intervaloch aj v prepise Maxa Richtera by mohol fajnovkár posudzovať ako niečo otrepané (i keď: ak si myslíme, že niečo je otrepané, mali by sme zabudnúť na Beethovenovu Piatu, na Čajkovského b-mol? Na toccatu a fúgu d-mol, či Mozartovu Malú nočnú hudbu?), lenže počas celého predstavenia ani raz nemusel mať divák pocit, že tá hudba tam nepatrí, dobre známe tóny Vivaldiho vám nechceli priblížiť ročné obdobia a ani vaše reminiscencie na tieto skladby. Hudba a pohyb boli v „al pari“. Príbeh bol vyrozprávaný zrozumiteľne ale zďaleka nie jednoduchým naratívom, vzbudzoval otázky a myšlienky, ale nebol zmätočný a už vôbec nie pomýlený. Malým, laboratórne nedoloženým dôkazom by mohli byť rozhovory s niekoľkými známymi hneď po predstavení, kde sme zistili, čo a ako sme v ten večer videli – rovnako, či odlišne. Nuž, ale takéto niečo som zažil aj po predstaveniach áčkových telies v kamenných divadlách, takže tak...
Jedinou otázkou pre mňa zostala funkcia presýpacích hodiniek na pozadí scény, ale zas, prečo by som mal vedieť všetko.
Prevedenie
Peter Dedinský je skúsený tanečník, absolvoval viac ako desaťročie na prvej tanečnej scéne krajiny, koketoval s rôznymi telesami, vyskúšal si tvorbu, pre Banskú Bystricu urobil úplne prvé predstavenie čerstvo osamostatneného tanečného zboru, jeho Annu Kareninu som už tiež videl. Má v sebe schopnosť vyrozprávať príbehy pomocou toho najťažšieho remesla, ale najkrajšieho umenia: tanca. Ako tanečník patril k tým lepším, a som vlastne rád, že som si ho mohol objaviť aj ako tvorcu.
Prvé reakcie, ktoré som sem-tam „v tanečných kruhoch“ započul, hovorili o amatérskom prevedení. A tu prichádza spojenie s „úvodom do problematiky“. Išiel som totiž na predstavenie na scénu, ktorá napriek snahám prevádzkovateľom má dosť ďaleko od kamenných divadiel. Videl som predstavenie, v ktorom síce tancovali svojim vzdelaním, či súčasným angažmá profesionálni tanečníci, ale ansábel ako taký, je zborom ad hoc. Bez stálej príslušnosti k danému telesu, nie je denné penzum tréningových, nácvikových hodín, so stálym baletným majstrom, nie je v pozadí stála, inštitucionalizovaná scéna, kde sa kúri a svieti aj počas karantény, a o rozpočte predstavenia radšej nechcem nič vedieť. (Napriek tomu minimalistická scéna a kostýmy nemusia byť prejavom menších zdrojov, stačí k nim vkus, rozum a remeselné prevedenie). Nešiel som totiž na Labutie jazero v Royal Ballet, ani na viedenskú Aidu. Je mi jasné, že v tomto prevedení nebudem vidieť Medoru a Konráda, ani Siegfrieda či Odette...
Postaviť príbeh na dvoch chalanoch, ktorým stvoriteľ okrem talentu a húževnatosti tancovať nadelil aj výšku niečo pod dvoma metrami sa pre baleťákov, vychovaných na klasike zdá byť príliš odvážne. Ale Matúš Pomikal a Henrich Gibala dávajú na scéne to, čo dať majú: vzťah bratov, prežívanie a napokon aj nenávisť a smrť, predstavujú dvoch „chalanov“, aj podľa pôvodného príbehu nezrelých, mladých. Okrem toho výškovo „oddeliť“ dvoch hlavných protagonistov od ostatných účinkujúcich sa ukázalo ako vizuálne prijateľné, pre diváka úplne akceptovateľné. (čo sa výšky týka, celkom som si musel poopraviť názor po zhliadnutí tiež vyrasteného Jacopa Tissiho v Pešti). V klasike si v sólach a pas de deux chcem vychutnať dych berúcu techniku, prevedenie v absolútnom ponímaní estetiky vzdušného žánru z dvora Ľudovíta XIV-ho, ale Kain predsa nebol o tom! A keď už tanečníci: v mojom chápaní „pokušenie“, podľa obsadenia „čert“, Martina Hartl, podala výkon, ktorý ma napokon dostal aj ako výkon tanečný, tu by sa zišla ikonka „palec hore“ všakže...
Konklúzia
Nuž, ako to tak vidím, máme na Slovensku (spolu s kamennými divadlami) déčkovo honorovanú scénu, ktorá svojou húževnatosťou preskakuje céčko, vytvára slušné béčkové výkony, a ani keď sa výkon vyšplhá na áčkový (lebo aj takô tu niekedy máme), si to všimne len hŕstka záujemcov. Profesionálnu, inštitucionálnu sféru si mnohokrát nevážime, nezávislá, neinštitucionálna tanečná sféra živorí. A pritom tu máme zaujímavé formácie, neformálne združenia, ad hoc ansáble, v ktorých sa rodia diela, ktoré stoja za našu divácku pozornosť. Kain za tú pozornosť stojí, a stojí za ňu aj Peter Dedinský.
Cestou domov som si predstavil Kaina na kamennej scéne, so všetkým čo tam patrí. A nápad sa mi nezdal byť nemiestny...
(Článok bol napísaný k jarnej premiére diela)
