Furt nám tí baleťáci zabíjajú ženy – povedal som si po premiére Manon. Ak si totiž počas jednej baletnej sezóny dovolíte pozrieť si Rómea a Júliu, Annu Kareninu, Manon, Labutie jazero, Giselle, a k tomu si doprajete aj nejaké drámy v opernom svete, musíte si položiť otázku: prečo nám tí autori zabíjajú ženy? Júlia zomiera spolu so svojou láskou veľmi mladá, Anna Karenina sa hodí pod vlak, Giselle sa síce vráti na chvíľu, aby potom nadobro opustila Alberta (Albrechta – vyberte si), Manon zomiera chudobná a mladá v rukách svojho milenca, ešteže väčšina naštudovaní Labutieho jazera nechá Odetu žiť ďalej (nie vždy, a sú aj verzie, v ktorých prežije aj Siegfried).
Zrazu príde poznanie: to nie baleríni a baleríny, nie tvorcovia hudby či choreografie, ale autori predlôh. Literáti. Libretisti. Nuž, asi čerpajú svoje príbehy zo života.
Antoine François Prévost predbehol príbehom o žene, ktorá sa rozhoduje medzi láskou a pokojným bohatým životom Tolstého asi o 150 rokov. Príbeh Manon sa na Annu Kareninu podobá práve preto, lebo opisuje život, rozhodovanie, tápanie, morálne dilemy ženy v danej dobe a v danej spoločnosti tak, že dilemu napokon vyrieši smrť. V prípade Manon smrť zlomenej, okolnosťami, odvrhnutím a žalárom zoslabnutej ledva 16 ročnej bývalej krásavice, v prípade Kareniny rozhodnutie samotnej Anny, ktorá stráca kvôli láske všetko.
Prévostov príbeh z veľkej novely (či malého románu?) Manon Lescaut je jeho jediné dodnes živé a čítané dielo, ktoré nadovšetko inšpirovalo aj iných tvorcov. Na opernej scéne sa najčastejšie uvádza opera Julesa Masseneta, ale Manon spracoval aj slávny Giaccomo Puccini, no prvým skladateľom v rade spevohier na motívy Prévosta bol Francúz Daniel Auber. A napokon v roku 1974 uzrelo svetlo sveta predstavenie z dielne Kennetha MacMillana, na hudbu už spomínaného Masseneta v Kráľovskom balete v Londýne. Hudobnú predlohu prepracoval a aranžoval v roku 2011 anglický hudobník Martin Yates (ktorý dielo v Bratislave nielen naštudoval, ale na premiére aj dirigoval). O 50 rokov neskôr sa dielo objavuje úplne prvý krát v repertoári Baletu SND. Je to prvé MacMillanovo dielo na Slovensku, a prvé baletné predstavenie Manon.
A znovu to „svetové“
Autor týchto riadkov si dovolil pustiť ústa na špacír po Labuťom jazere v Nurejevovej verzii v jeseni minulého roku konštatovaním, že riaditeľský rukopis súčasnej šéfky Baletu SND Niny Polákovej sa dá charakterizovať prinášaním svetovej špičky do Bratislavy v podobe predstavení, ktoré sa hrajú na prvoligových scénach Európy a na ktoré si súbor baletu doslova trúfa (a tá „trúfalosť“ je veľmi sympatická). Premiéra MacMillanovej choreografie Manon tento rukopis len potvrdzuje.
MacMillan a jeho majstrovstvo
Ak ste si predstavenie pozreli, museli ste si všimnúť dve veci. V prvom rade: ide o dielo klasického baletu. Technikou, tancom, choreografiou, variáciami, motivikou, sólami, duetami a zbormi je to vyšitá klasika. Opomeňme teraz na chvíľu, že erotický pohyb bokmi nie je súčasťou techniky Agrippiny Vaganovej – toľko sa zmestí do akéhokoľvek klasického diela bez straty desiatky. A po druhé: vidíte príbeh, ktorý plynie. Iste, všetky príbehy plynú, ale tento príbeh plynie inak – sedíte v hľadisku, v živote ste o Prévostovi nepočuli, matne si spomínate z nejakých učebníc literatúry Manon, alebo ste jej meno videli len na plagáte, nepoznáte príbeh a nemali ste čas si prečítať dramaturgický úvod v buletíne. Napriek tomu ten príbeh bez problémov čítate. Vidíte v ňom osud protagonistky, lásku jej milenca, momenty, kedy vznikajú morálne dilemy a rozhodnutia, vidíte v ňom krásu esteticky stvárnenej erotiky, vidíte city. Aj keby ste sa nikdy nechceli dočítať, o čom to celé je, po predstavení to viete. V literatúre sa takto písali krásne romantické romány.
Ak ste návštevníkmi baletných predstavení, iste viete, že inscenácie obsahujú majstrovské kúsky v podobe sóla, pas de deux, menších zborov, ktoré nie sú organickou súčasťou príbehu. Ak by z Labutieho jazera niekto vynechal Tanec malých labutí, alebo povedzme maďarský tanec, utrpel by tým váš estetický zážitok, ale na príbeh samotný by to nemalo žiaden vplyv. Na medzinárodných baletných galavečeroch sa tancujú sóla, variácie, duety, ktoré sú oslavou nádhernej techniky a tanečného umu, ale väčšina z nich by pokojne zo scény mohla vypadnúť, príbeh samotný by zostal celý a možno aj zrozumiteľný. Iný je prípad takých častí, ako je balkónový pas de deux v Rómeovi a Júlii, veď je nevynechateľnou súčasťou samotného deja, ale podobne tomu je v prípade variácií Esmeraldy a jej tamburíny, a príkladov je neúrekom.
Nuž tie majstrovské kúsky v baletoch môžete pokojne považovať aj za takpovediac „predvádzačku“. Nie je na tom nič zlé, predvádzanie sa v tanci je tradicionálnou súčasťou všetkých tanečných žánrov, tých zábavných nevynímajúc. Etnochoreológovia nás predsa učili, že v každom ženskom tanci je prítomný muž, v každom mužskom je prítomná žena. Ak si mládenec na tancovačke „objednal“ hudbu od kapely (rozkazovačky sú v slovenskom folklóre notoricky známe), tak sa predsa predvádzal pred vydajachtivými dievčatami: pozri sa na mňa, ja som ten chlap, ktorý je silný, pekný, uživím ťa a budem dobrým otcom rodiny. To isté v dievčenských tancoch, kde sa deva usilovala o pozornosť mládenca: pozri sa na mňa, ja budem dobrou ženou, dobrou matkou, ktorá ti porodí a vychová deti. Rituály, v ktorých sa tanečníci predvádzali, sú organickou súčasťou tanečných kultúr kdekoľvek na svete, prečo by sa teda nedostali do žánru, ktorý bol vymyslený na dvore francúzskeho panovníka a ktorý bol veľmi dlho aristokratickým žánrom – oslavou krásy, vznešenosti, krehkosti a vzdušnosti, oslavou toho najkrajšieho od stvoriteľa, oslavou ľudského tela. Práve preto tieto časti klasických baletov vôbec existujú, nad niektorými z nich sa nadchýname a dostávajú svoj zaslúžený aplauz.
Zrazu vidíte MacMillanovu choreografiu, a tieto povinné klasické predvádzačky ako keby neexistovali. Pričom samotná inscenácia obsahuje niekoľko pas de deux, niekoľko zborov, dychberúcich variácií. Celý čas však máte pocit, že tieto časti diela sú súčasťou príbehu, pomáhajú vám príbeh pochopiť a prežívať – ako mi jeden práve neúčinkujúci tanečník pošepkal: „ja som si veru aj poplakal“. MacMillan vás prevedie príbehom tak plynule, ako by ste sedeli na dobre napísanej činohre. A to všetko tak, že nijakým spôsobom nemení žáner, nie je žiadnym reformátorom, nevyužíva iné techniky. Výprava je síce noblesná, ale nezabúdajme na dobu, v ktorej sa dej odohráva a dodajme: klasika takúto výpravu potrebuje. Farebný svet scény len dokresľuje – ale to veľmi umne a vkusne – dej a dobu a pochváľme Nicholasa Georgiadisa, lebo v kostýmoch, sa jednoducho muselo dobre tancovať. Obliecť tanečníkov tak, aby ste mali pred sebou dobu a pritom boli kostýmy dostatočne konformné patrí k remeselným vrcholom návrhárov.
Prevedenie
MacMillanov rukopis si však vyžaduje tanečníkov, ktorý vo svojom tanečnom prejave (a nie mimo neho) musia stvárniť postavy na úrovni hereckého umenia. Tatum Shoptaugh pravdepodobne dostala svoju životnú rolu. Skúsená principálka Baletu SND (onoho času stvárnila aj Esmeraldu), v jeseni jedna z predstaviteliek Odety podala scénický výkon, ktorý sa len tak nevidí. Dôveryhodne stvárnila postavu, keď mala byť naivná dievčina, neskôr zamilovaná deva, koketujúce žieňa až na úrovni predajnej lásky, mrcha a milujúca žena, smejúca sa a plačúca Manon a nakoniec trpiaca „svätá hriešnica“ – celý čas dominovala na scéne (v prípade protagonistky je to aj žiadúce). Balerína, ktorú som samozrejme nevidel prvý krát, no napriek tomu v tejto inscenácii pre mňa oslňujúca hviezda, miestami som mal pocit, že ju MacMillan poznal a prispôsobil choreografiu jej schopnostiam. Naozaj, klobúk dole, výborný výber.
Ak ste mali v živote to šťastie, vychovávať synov, tak nemôžete zabudnúť na obdobie, kedy sa zamilovaný mladík začervená, v prítomnosti svojej lásky mu búši srdce a potia sa mu dlane, sníva o tom, ako hrdinsky by svoju princeznú zachránil, keby k tomu došlo, ako na ňu vôbec len pozerá, ako okolo nej chodí. Romantický zamilovaný mládenec, ochotný pre svoju lásku zomrieť (ale hoci aj žiť, a to je niekedy ťažšie) – to všetko sa musí vtesnať do výbavy tanečníka, stvárňujúceho postavu mladého des Grieux, a to tak, aby postava nebola vyumelkovaná a prehnane zahraná. Andrea Schifano je novou akvizíciou Baletu SND (nestál však na scéne SND prvý krát), a nič lepšieho nemohlo vedenie súboru urobiť, ako ho získať pre stále angažmá. Schifano bol des Grieux – zostaňme pri francúzštine – par exellence. V každej sekunde, ktorú strávil na scéne ste mu uverili, že je naivným zamilovaným romantickým milencom, ktorý pri svojej láske zostáva aj keď hrozí, že táto láska ho spáli. Schifano stvárnil mladého milenca v prvom rade ako tanečník, ale jeho schopnosti tak trochu aj herecké sú skvelé. Mám síce v Balete SND kandidáta na postavu Rómea, ale asi sa nenahnevá, ak napíšem, že dostal obrovskú konkurenciu. Schifano – ak tu naozaj zostane – bude v klasike obrovskou posilou súboru, pričom podľa toho, čo sme u neho videli doteraz ani netušíme, ako si poradí s inými žánrami.
Počas celej premiéry som mal zlý pocit len na niekoľko sekúnd, v časti kde sa Lescaut opije – táto časť vyznela na chvíľu rušivo, opitosť bola zbytočne „prehraná“, pričom úlohy Lescauta sa Vjačeslav Kruť, v jeseni excelentný Siegfried v Nurejevovej verzii chopil tanečne veľmi dobre s istotou vytancovaného „klasikára“. Neviem prečo, ale dodnes si všimnem, keď sa na scéne objaví Romina Kolodziej – je to asi sebaistotou a výborným prejavom jednej z najskúsenejších balerín v Bratislave, tentokrát v úlohe Lescautovej milenky. Monsieur G.M. v podaní Andreja Szabóa bol úplne v poriadku, zahral a zatancoval pána „v rokoch“ tak ako sa má, ale pri pohľade na stránku predstavenia na webe som spozornel: v druhom obsadení túto úlohu tancuje Mergim Veselaj, ktorého som si všimol na vlaňajšom Fashion Ballet v diele Dominika White Slavkovského, a ktorý – aspoň v mojom videní – je úplne iný tanečník, iný charakter ako Andrej Szabo – ale aspoň sa donútim pozrieť si raz aj druhé obsadenie. Samozrejme aj kvôli zvedavosti, ako tancuje Manon Tatyjana Melnyik (videl som ju v Pešti a v mojich očiach patrí tiež k tomu najlepšiemu medzi balerínami), ale zvedavý som aj na Konstantina Korotkova (znovu, charakterom iný, ako Schifano, a v tom to môže byť zaujímavé).
Nie som hudobník a neprináleží mi nijakým spôsobom hodnotiť výkon orchestra, ale predsa: orchester mi počas celej premiéry dodával neskutočnú istotu plynutia deja. Iste, je to aj hudbou, je to aj Yatesovým aranžmá, ale znovu a iste nie naposledy tvrdím: hrať „pod nohy“ tanečníkov je náročná úloha, ktorú v prvý premiérový večer zvládli aj členovia (členky) orchestra, aj hosťujúci dirigent, samotný Yates.
Abbé Prévost nám tu zanechal dielo, nad ktorým sa dá napriek veku tristo rokov naďalej dumať aj v intenciách dneška – láska, vernosť, koketovanie s bohatosťou, poddanie sa na prvý pohľad ľahšiemu riešeniu, a kvôli tomu stratiť takpovediac všetko – nuž, to sú témy, hodné prevetrávania aj v súčasnosti.
Manon v baletnom prevedení je skvelé dielo – snúbi sa v ňom majstrovstvo MacMillana vyrozprávať príbeh prostredníctvom klasiky takpovediac úplne čitateľne, dáva šancu tanečníkom a tanečniciam si zatancovať charaktery, ktoré obecenstvo - ak to zvládnu, a nateraz to zvládli – bude milovať a to všetko v skvelej výprave so skvelou hudbou.
Na základe Rukopisov, Carminy, Labutieho jazera a teraz už aj Manon môžeme so zvedavosťou očakávať, čím nás bude Balet SND rozmaznávať v budúcej sezóne. Možno raz aj dielom zo svetového repertoáru, kde hlavná predstaviteľka prežije, alebo drámou od MacMillana Mayerling, kde zomierajú obaja protagonisti.
