Barokovo-klasicistický kaštieľ vo Veľkej Mani dal v 17.-18. storočí postaviť gróf „Spectabilis ac Magnificus" Franz Xaver Koller, pôvodom z Tirolska. Súčasná parková úprava vznikla o niečo neskôr, keďže má prírodne-krajinársku kompozíciu. Od 17. do 20. storočia sa v Mani vystriedalo viacero šľachtických rodov - barón Malonyay, maniansky gróf Koller „Bellegarde", od ktorého statok kúpil barón Hirsch a neskôr sa dostal do vlastníctva Antala Ehrenfelda. Na začiatku 19. storočia tu mal gróf Malonyay rozsiahly vinohrad a vynikajúci ovčinec. (Borovszky, 1903)
Posledným pánom manianskeho statku bola rodina grófa Földváryho, ktorá panstvo opustila po druhej svetovej vojne.
Do kaštieľa viedla vstupná aleja z pagaštana konského, ktorá sa čiastočne zachovala aj do súčasnosti (dve dvojice stromov sa nachádzajú v súčasnom areáli kaštieľa, jedna dvojica sa nachádza mimo súčasného areálu, v obecnom parku, keďže z parterovej úpravy pred kaštieľom bola odkrojená pomerne veľká časť výstavbou cesty. Kaštieľ bol obklopený výsadbou krovitých a nižších stromovitých drevín, ktoré tvorili voľne rastúci živý plot. Predpolie kaštieľa so studňou a barokovou sochou sv. Jána Nepomuckého bolo najvýznamnejším verejným priestranstvom dediny. Táto náves bola ťažiskom diania a života v obci. Z východnej strany hraničil park s Vrábelskou hradskou. V tomto čase predstavoval kaštieľ spolu s kostolom na vŕšku hlavné ťažisko obce - boli výraznými urbanistickými dominantami, pričom dôležitá bola ich vzájomná vizuálna prepojenosť a kompozičná nadväznosť. Ešte začiatkom minulého storočia bol kaštieľ s parkom v priamom kontakte s okolitou krajinou, pretože zástavba sa sústreďovala hlavne južne a juhozápadne od areálu parku. Táto skutočnosť predpokladá využitie pohľadov a priehľadov do okolitej, mierne zvlnenej krajiny, ktoré mohli tvoriť významný kompozičný prvok parku. Hlavná vstupná komunikácia na nádvorie a do kaštieľa viedla cez podjazd, presne cez kompozičný stred kaštieľa. Cez tento podjazd vchádzali koče priamo na záhradné nádvorie kaštieľa. V súčasnosti je tento podjazd zasklený na oboch koncoch. „Kočiareň" (parkovisko pre koče) spolu so sýpkou boli situované vo východnom krídle kaštieľa. Príznačným znakom architektúry kaštieľa je tympanón a valbová strešná konštrukcia nad hlavným vjazdom. V kronike obce sa uvádza, že pôvodná strešná krytina kaštieľa bola z drevených šindľov. Severozápadne od kaštieľa bol situovaný hospodársky dvor s tzv. „kačačincom", kde sa chovali kačice a husi. V tomto dvore boli v 70. rokoch 20. storočia vybudované nové garáže. Park sa od nádvoria začínal parterovou úpravou s rozsiahlymi trávnatými plochami, do ktorých boli centrálne vysadené trvalky a ruže. Neskôr na mieste týchto jednoduchých parterov s nenáročnou vidieckou úpravou bol v roku 1934 vybudovaný veľký betónový bazén, ktorý rodina grófa Földváryho využívala na kúpanie sa a plávanie v letných mesiacoch. Bazén bol napájaný zo studne, ktorá sa nachádza pri západnom krídle kaštieľa. Voda bola odčerpávaná pomocou petrolejových čerpadiel, ktoré boli funkčné dokonca ešte aj v 90. rokoch 20. storočia. V tomto čase bol bazén laminovaný, v súčasnosti sa však už nevyužíva. Park od nádvoria a hospodárskeho dvora delilo oplotenie, ktorého stĺpy sa zachovali dodnes. Pozdĺž tohto oplotenia boli vysadené stromy s vysokým kmeňom upravované rezom a voľne rastúci živý plot z krov. Povrch parkových ciest a nádvoria bol štrkovo-mlatový. Parterová úprava parku končila približne na línií severných hraníc susediacich pozemkov.
Parkovo upravená časť areálu pozostávala z lúčnych plôch so skupinami stromov, pravdepodobne spoločenstvami drevín tvrdého lužného lesa (duby, bresty, jasene, javory, lipy). Z introdukovaných drevín boli vysadené platany a sekvoje. Systém parkových ciest bol vytvorený podľa princípov a zásad prírodne-krajinárskeho slohu s veľkou okružnou cestou s výhľadmi do krajiny a do parku.
V západnej časti areálu parku bola situovaná zeleninovo-kvetinová záhrada, ktorá sa spomína aj v kronike obce. V tejto záhrade sa nachádzal aj vykurovaný skleník s drevenou konštrukciou, ktorý však bol v 90. rokoch 20. storočia odstránený, pretože úplne schátral. Areál parku bol od súkromných záhrad oddelený vysokým hrubým múrom, ktorý sa zachoval dodnes. Cez severnú časť parku tiekol kľukatý potok, ktorý bol v druhej polovici 20.storočia regulovaný a vyrovnaný. Časté záplavy a vysoká hladina podzemnej vody spôsobovali v niektorých rokoch zaplavenie pomerne veľkých plôch v severnej časti parku. Na mape z druhého vojenského mapovania je napríklad zreteľne viditeľná pomerne veľká vodná plocha v severozápadnej časti parku na potoku. To, či išlo o zaplavenú plochu, alebo umelo vytvorenú vodnú nádrž, nie je doložené adekvátnymi dôveryhodnými informáciami.
Pôvodné kľukaté koryto potoka je dodnes čitateľné na reliéfe terénu - prejavuje sa lineárnou terénnou depresiou vinúcou sa paralelne so súčasným regulovaným tokom. Po odchode rodiny Földváryovej z panstva v roku 1946, bol kaštieľ využívaný ako základná deväťročná škola do roku 1961, ako poľnohospodárske učilište do roku 1975 a ako domov sociálnych služieb od roku 1975 až po súčasnosť. V 70.rokoch minulého storočia bola časť územia historického parku v severovýchodnej časti „odkrojená" a rozdelená na dve parcely. V súčasnosti sa na týchto parcelách nachádza obchodný a rodinný dom. Súčasné využitie kaštieľa odôvodnilo výstavbu oplotenia, ktoré rozdeľuje park na verejnú (obecná) a vyhradenú časť (DSS).
Kaštieľ a park vo Veľkej Mani sa spomínajú v publikácií „Magyarország Vármegyéi és Városai" (Borovszky, 1903). Park je spomenutý aj v kronike obce z 30. rokov 20. storočia, v ktorej sa píše medzi inými aj o vyrabovaní kaštieľa obyvateľmi v roku 1918.
Citácia
Tóth, Attila - Kubišta, Richard. 2012. História kaštieľa a parku. In Návrh rekonštrukcie historického parku pri kaštieli vo Veľkej Mani. Nitra : Katedra záhradnej a krajinnej architektúry FZKI SPU v Nitre, 2012, s. 3-4. 37 s.
