V predchádzajúcich desaťročiach sme mali tendenciu vnímať krajinu ako samostatný celok, ako priestor za hranicami našich miest a obcí, ktorý významným spôsobom neovplyvňuje našu všednú rutinu, nazývanú každodenným životom. Žiaľ, nie je tomu inak ani v súčasnosti. Sediac vo vlaku, autách, či autobusoch na ceste do práce, či do školy, hľadíme von oknom a vidíme pohyblivý obraz pozostávajúci z polí rozličných farieb, sem-tam nejaký les, či lúka. Mnohí si tento „obraz" ani nevšimnú, prípadne je pre nich nezaujímavý. Vnímanie nášho životného prostredia sa akosi okresal na mestá a obce a tiež cesty, ktoré ich vzájomne prepájajú, pričom krajine sa dostalo úlohy tichého pozadia alebo dekoratívneho doplnku nášho sveta v bubline. Položme si otázku, prečo je to tak a čo tento stav obnáša? Prepojenosť medzi človekom a krajinou, ktorú zdôrazňujem už v nadpise, sa akosi vytratila. Vzťah ku krajine sa zmenil. Mešťania, ale žiaľ už ani vidiečania, nepoznajú poľné cesty, nevedia, ako voňajú lúčne kvety, ako znie šum vetrom rozvlnenej trávy, či ako vyzerá miestna fauna. Ľudia sa cez víkend nevyberú pozdĺž potokov na neďalekú lúku „za humnami", či do lesa za dedinou. Oveľa atraktívnejším cieľom je neďaleký „nákupný svet" na okraji mesta, či desiatky kilometrov vzdialené kúpalisko, honosne nazývané „morským svetom" či „wellness". Skutočné hodnoty sme si prestali vážiť a citujúc myšlienku Oscara Wildea, poznáme cenu všetkého, avšak hodnotu ničoho.
Osobne sa považujem za šťastlivca, ktorého detstvo na vidieku ešte nepoznačili tieto a im podobné sprievodné javy globalizácie. Vyrastal som na dedine obklopenej poľnohospodárskou krajinou a najkrajšie spomienky na letá trávené u starých rodičov sa spájajú s výletmi do okolitej krajiny. Hrávali sme sa v chotári za dedinou, zbierali na jeseň kukuricu, dedko nás na svojom starom vŕzgajúcom bicykli povozil po chotári a ukázal nám slaniská a mokrade, miestnymi nazývané „sídlo cíbikov". Pamätám si, ako sme pri týchto rozsiahlych lúkach vždy postáli, sledovali skackajúce cíbiky a počúvali ich prenikavý štebot. Ešte dodnes si pamätám často až vtipné ľudové názvy bylín a kvetov rastúcich na poľných medziach, či burín, ktoré moja babka tak usilovne vyplievala spomedzi zeleniny v záhrade. Neraz sme sa na bicykloch vybrali po poľných cestách alebo pozdĺž potoka po hrádzi do susedných dedín, aby sme si pozreli palárikovský kaštieľ s parkom alebo sa preplavili kompou cez Váh do Vlčian. Tieto chvíle boli pre nás, ako deti, hlavnou atrakciou leta a pričarovali nám úsmev na tvár, čo robilo šťastnými aj našich starých rodičov. Zážitky, ktoré som tu v stručnosti opísal, predstavujú moje osobné kontakty s krajinou. Takto som spoznával chotáre, poľné medze, lúky a potoky, čo formovalo môj postoj ku krajine a učilo ma vnímať a vážiť si jej krásy a hodnoty. Ešte aj dnes, keď sa vraciam domov, sledujem „sídlo cíbikov", lúky a poľné cesty a často si spomeniem na moje osobné zážitky na týchto miestach a poviem si: „Som doma.". Samozrejme, moje vnímanie krajiny sa obohatilo, ale nie zmenilo. Rozšírilo sa o odborné vedomosti získané počas štúdia a čítaním odbornej literatúry, avšak všetky tieto poznatky by boli bezduchými vedomosťami, ak by nestáli na pevných základoch osobného vzťahu ku krajine.
Týmto sa snažím poukázať na skutočnosť, že ľudia, ktorí osobne neokúsia „chuť krajiny", sa na ňu budú pozerať ako na pohyblivý obraz, ako na vzdialené pozadie. A toto je problém, ktorý kladie zábrany do cesty trvalo udržateľného spôsobu života. Ak ľudia nebudú mať vzťah ku krajine, nebudú si ju ani vážiť, ani ceniť ako hodnotu, ktorá stojí za ich angažovanosť a ochotu investovať svoj čas, či peniaze, na jej ochranu a zveľadenie. Tento postoj sa týka nielen laickej verejnosti, ale často, žiaľ, i odborníkov, ktorí na mapách vidia mozaiku rozličných plôch, priraďujú im funkcie, vyčleňujú a definujú plochy. Sústreďujú sa na ornú pôdu, či plochy lesného fondu, vidia zastavané plochy, či regulovaný vodný tok a pri tomto sústredenom pozorovaní, analyzovaní a plánovaní často zabudnú vnímať krajinu, cítiť s ňou, spoznať ju a nedostanú sa pod povrch farebnej mozaiky.
Teraz, poznajúc problém týkajúci sa tak „bežných" ľudí, ako i odborníkov, stojíme pred otázkami, ako zmeniť vzťah ľudí ku krajine, ako postupne vybudovať prepojenosť medzi obyvateľmi sídiel a krajinou, ako docieliť, aby krajina a sídlo pôsobili a boli vnímané ako súvislý a harmonický celok a nie ako kontrastné protiklady. Musíme sa pokúsiť nájsť spôsoby, ako motivovať a podnecovať ľudí, aby cítiac s krajinou, sa usilovali o jej zveľadenie a posilnenie a tiež nájsť a podporovať spôsoby participatívneho plánovania, ktoré nahradia „top-down" prístupy a za pomoci miestnych obyvateľov docielia kvalitnejší výsledok pridaním štipky „človečiny" k „odbornosti". Je potrebné všimnúť si a využiť úžasný potenciál ukrývajúci sa v angažovanosti miestnych ľudí vedených sofistikovanými odborníkmi.
Reagujúc na skutočnosť, že rok 2011 bol vyhlásený za Medzinárodný rok dobrovoľníctva, by som sa zamyslel nad možnosťami a stratégiami, ako dosiahnuť, aby obyvatelia miest a obcí začali chodiť do okolitej krajiny, spoznávali ju, obľúbili si ju a následne boli motivovaní opätovať dary prírody svojou nezištnou prácou v prospech krajiny. Úprimne si vážim a cením angažovanosť a entuziazmus nadšených jednotlivcov alebo občianskych združení, ktoré v zmysle hesla „Mysli globálne, konaj lokálne!" organizujú brigády za účelom vysádzania stromov, úprav verejných priestranstiev sídla, či zbierania odpadkov v intravilánoch a extravilánoch sídiel. Som však presvedčený, že ak chceme dosiahnuť skutočný úspech, musíme ísť hlbšie do problematiky a nájsť riešenia na nezáujem ľudí o svoje životné prostredie, či už ide o verejné priestranstvá intravilánu, alebo o širšie krajinné priestory extravilánu sídla. Ochrana životného prostredia nás všetkých predsa nemôže byť zvalená na plecia dobrovoľníkov, ale musí byť ukotvená v zmýšľaní každého jedného z nás! Musíme vychovať takú spoločnosť, pre ktorú cit ku krajine bude samozrejmosťou, takú spoločnosť, ktorá nebude musieť zbierať odpadky za hranicami sídla, pretože tie odpadky tam nebudú, ... - iba takýto spôsob zmýšľania a života môže byť trvalo udržateľný.
Na riešenie negatívneho postoja ľudí voči krajine sa nám núka teória, alebo lepšie povedané, stratégia Greenways („zelené cesty"), ktorá smeruje k prepojeniu sídla s krajinou za účelom vytvorenia komplexného a funkčného celku. Je dôležité podčiarknuť, že ide o spojitosť na viacerých úrovniach, nielen o prepojenie na akejsi vizuálnej, krajinotvornej, či urbanistickej úrovni, ale hlavne na úrovni ekologickej, sociálnej, či ekonomickej. Greenways predstavujú nielen ekologicky významné koridory a prírodné systémy, ale vytvárajú aj aktívne systémy rekreácie so zlepšeným prístupom k rekreačným plochám a spájajú prírodné a kultúrne prvky historického dedičstva. Pripisuje sa im veľký význam pre ochranu prírody a krajiny a sú plánované a rozvíjané za účelom plnenia ekologických, kultúrnych, estetických a rekreačných funkcií, pričom vždy musia byť v súlade s trvalo udržateľným využívaním krajiny. Starým a nevyužívaným cestám v krajinných priestoroch môže byť vďaka konceptu Greenways vdýchnutý nový život. Ľuďom informovaným prostredníctvom brožúr, či internetu, sa ponúkne možnosť využitia zelených sietí a môžu sa vybrať po svojich vlastných potulkách krajinou ako peší, chodci, či jazdci na koni a spoznávať krásu v jednoduchosti, ktorú pred nimi krajina odhaľuje krok po kroku. „Zelené cesty" podporujú zdravý životný štýl obyvateľov, aktívny turizmus, lokálnu ekonomiku, rozvoj sídla a prispievajú k zlepšovaniu vzťahov medzi obyvateľmi. Postupne sa vytvára sociálna sféra tejto „zelenej siete" a prepojenosť sa stáva komplexnejšou a funkčnejšou.
Práve sociálne spektrum „zelených ciest" nám, ako plánovačom, vkladá do rúk nástroj na formovanie spoločnosti, nástroj na výchovu novej generácie, ktorá ku krajine bude mať osobný vzťah a bude jej na nej záležať. My, ako geografi, urbanisti, ekológovia, či architekti, si musíme uvedomiť, že ak chceme navrhnúť fungujúci plán, musíme sa oveľa viac sústrediť na stratégiu a proces, než na formy, či tvary. Úžasný rekreačný potenciál akéhokoľvek typu krajiny ponúka ľuďom atraktívne priestory na prechádzky, beh, cyklistiku, či jazdectvo. Je preto potrebné informovať ľudí, aby si uvedomili, čo všetko im krajina za bránami miest a obcí ponúka. Za účelom plnenia edukačnej funkcie „zelených ciest" je potrebné zriadiť náučné chodníky, ktoré návštevníkov poučia o miestnej faune a flóre, prípadne aj o ich ľudových názvoch, naučia ich poznať svoju krajinu, aby vedeli, kde sú „Panské lúky", či „Malý les". Spoznajú kultúrno-historické dedičstvá sídiel a „Svätí za dedinou", či sakrálne prvky v krajine sa dostanú opäť do povedomia. Nemožno zabúdať ani na kultúrne funkcie a podporovať miestnu kultúru a identitu obcí a miest, rozšíriť ponuku kultúrnych zariadení, pretože práve identita a kultúra stmeľujú a vychovávajú komunitu, zviditeľnia ju na mape regiónu a robia ju atraktívnou aj pre návštevníkov.
Osobitú pozornosť v procese tvorby verejných priestranstiev sídla, či jeho krajinných priestorov, si vyžaduje participácia obyvateľstva na plánovaní i zakladaní „zelených sietí". Medzi mladými i staršími obyvateľmi môžeme totiž nájsť aktívnych spolupracovníkov a pomocníkov, ktorí predstavujú zdroj informácií, na ktorý nenatrafíme v našich „múdrych knihách". Školáci svojou kreativitou a fantáziou, starší ľudia zase svojimi skúsenosťami a dôkladnou znalosťou sídla a krajiny, dokážu do našich návrhov vniesť lokálnu identitu a potrebnú „štipku človečiny". Či už v procese tvorby územných a krajinných plánov, alebo pri tvorbe urbanistických a krajinno-architektonických štúdií, je obojstranná diskusia medzi plánovačom a miestnymi obyvateľmi nevyhnutná. Ak obyvateľom umožníme participáciu v našom plánovaní a doprajeme im pocit užitočnosti, spoluúčasti a aktívnej spolupráce, získame na jednej strane cenné informácie pre našu prácu, na strane druhej lokálne obyvateľstvo bude náš návrh pokladať čiastočne za svoj vlastný a tým pádom mu bude bližší a ľahšie ho prijme, stotožní sa s ním. Ak teda pri plánovaní využijeme angažovanosť a potenciál ukrývajúci sa v miestnych obyvateľoch, môžeme tým len získať. To isté platí aj o realizáciách projektov. Prečo by nadšení dobrovoľníci, za predpokladu odborného dozoru, nemohli v rámci výsadby stromoradia pozdĺž vodného toku, či cesty pomôcť a vysadiť „svoj strom"? Veď napokon tým, že ľudia by sa sami podieľali na skvalitňovaní a skrášľovaní svojho vlastného životného prostredia, mali by k nemu hlbší vzťah a viac by si ho aj vážili.
Ako študent krajinnej architektúry vidím potrebu zmýšľania v širšom spektre, než len v priestore vymedzenom hranicami intravilánu, či katastrálneho územia. Je potrebné maximálne podporovať mikroregionálne iniciatívy, ako napríklad Cergát-Váh. Vytvorením takýchto mikroregionálnych štruktúr v duchu teórie Greenways totiž pozitívne vplývame na trvalo udržateľný miestny a regionálny turizmus, lokálnu ekonomiku a podporujeme vytváranie socio-ekonomických sietí a štruktúr.
Ak chceme, aby naše sídla skutočne tvorili s okolitou krajinou jednotný a harmonický celok, nesmieme zabúdať ani na vizuálne a krajinotvorné aspekty tvorby. Zvýšením podielu vyššej drevitej vegetácie, ktorá plynulo prechádza zo sídla do krajiny vo forme sprievodnej vegetácie vodných tokov, sídelných a poľných komunikácií, umocníme percepciu sídla a kultúrnej krajiny ako harmonického a esteticky hodnotného celku. Zvýšme podiel a rozlohu remízok a obnovme členitosť chotárov! Navrátením poľných medzí a tiež výsadbou „vstupných" alejí do miest a obcí zvýšme diverzitu a členitosť rovinatých území a vizuálnu hodnotu sídiel!
Zachovaním kultúrno-historického odkazu, osobitého rázu a vlastnej identity sídiel, využitím prírodných zdrojov, rekreačného a estetického potenciálu krajinných a sídelných priestorov a zapojením procesov plánovania, tvorby a obnovy sídiel do kontextu regionálneho a mikroregionálneho rozvoja, získavajú naše mestá a obce najlepšie predpoklady na trvalo udržateľný rozvoj a identifikáciu na mape regiónu.
Musíme sa postupne učiť žiť v rámci ekologických limitov, redukovať negatívne dopady našich aktivít na životné prostredie a zvyšovať odolnosť životného prostredia.
Z pohľadu trvalo udržateľného rozvoja a ekologickej stability, môžem s radosťou konštatovať, že aj urbanisti, ako odborníci tvoriaci v priestoroch ekologicky najmenej stabilných štruktúr krajiny, v mestách, si uvedomili dôležitosť udržateľného plánovania a uberajú sa cestou tzv. „krajinného urbanizmu", či „ekologického urbanizmu". Krajina, ako primárny element urbanistického poriadku, sa v ich súčasnej tvorbe stáva vzorom a modelom pre urbanizmus, alebo skôr modelom pre proces. Krajinný a ekologický urbanizmus ponúka nové formy myslenia a učenia sa o procesoch invencie a fantázie. Sústreďuje sa skôr na hľadanie nových spôsobov zmýšľania, než na dokonavé plánovanie.
Dúfam, že moje názory a pohľad na problematiku trvalo udržateľného rozvoja budú osožné a prispejú k ďalšiemu kroku vpred na ceste za udržateľným spôsobom žitia.
Krajina musí byť strategickým partnerom v komplexnom procese plánovania a nie nešťastnou obeťou, ako to býva zvykom...
(Charles Waldheim)
