„Ak niekto roky tvrdí, že vás chce zničiť – verte mu.“
V čase, keď Irán obohacuje urán na 60 % a disponuje zásobami postačujúcimi na výrobu niekoľkých jadrových hlavíc, sa v západných médiách a predovšetkým v dezinformačných kruhoch znovu objavuje naratív, že „neexistujú dôkazy“ o tom, že by islamská republika kedykoľvek pracovala na vývoji jadrovej zbrane. Tieto tvrdenia nie sú len mylné. Sú aktívne nebezpečné. Slúžia ako propagandistická barikáda pre jeden z najrepresívnejších režimov dnešného sveta, ktorý popravuje vlastných občanov, zatvára ženy za neposlušnosť, mučí menšiny a otvorene hovorí o zničení Izraela.
Často sa pritom objavuje účelový argument, že ak by Irán naozaj chcel jadrovú zbraň, už by ju dávno mal, pretože sa o ňu vraj pokúša takmer 20 rokov. Tento „argument“ však ignoruje realitu spravodajských činností, diplomacie, odkladov, tajných výskumov a politických kalkulácií.
Je to asi tak logické, ako povedať: „Ten človek nemôže plánovať vraždu – veď hovorí o nej už roky a ešte nikoho nezabil.“ V skutočnosti to môže znamenať presný opak: že zatiaľ čakal na správnu chvíľu. Režim, ktorý sa chce vyhnúť preventívnemu útoku alebo sankciám, bude svoje zámery skrývať čo najdlhšie, a zbraň začne montovať až v momente, keď to bude technicky možné a politicky výhodné. A práve do tohto bodu sa Irán priblížil.
Iránsky jadrový program: dôkazy, nie dojmy
Všetko sa začalo v roku 2002, keď iránska exilová opozícia NCRI odhalila tajné jadrové zariadenia v Natanz (urbánne obohacovanie uránu) a Araku (továreň na ťažkú vodu). Išlo o zariadenia, ktoré Irán neoznámil MAAE – čo bolo prvým jasným dôkazom, že krajina vedie jadrový program mimo medzinárodného dohľadu.
Zásadný zlom nastal v novembri 2011. Vtedy MAAE zverejnila správu (GOV/2011/65), ktorá obsahovala konkrétne dôkazy o vojenských aspektoch iránskeho jadrového programu. Táto správa popisuje projekt „AMAD“, v rámci ktorého prebiehal vývoj balistickej hlavice schopnej niesť jadrovú nálož. Správa ďalej uvádza testy vysoko výbušných šošoviek („explosive lenses“), čo je technológia používaná pri implozívnych jadrových zbraniach. Popisuje experimenty s tzv. „green salt project“, teda štádiom konverzie uránovej rudy na fluorid uránu, ktorý je potrebný pre ďalšie kroky k výrobe jadrovej munície. Na záver dokumentuje existenciu a aktivity v podzemných laboratóriách, napr. Parchin, kde sa údajne vykonávali výbušné testy simulujúce jadrové detonácie.
Irán tieto aktivity opakovane popieral, no v roku 2018 prišlo definitívne potvrdenie. Izraelský Mossad v riskantnej nočnej operácii prenikol do skladu v Teheráne a odviezol viac než 100 000 dokumentov vrátane papierových záznamov a CD‐nositeľov obsahujúcich materiály o tajnom AMAD projekte – výskume jadrových zbraní, vrátane návrhov balistických hlavíc, schém, výpočtov a fotografií. Podľa uniknutých dokumentov sa dochoval dôkaz, že Irán medzi rokmi 1999 a 2003 systematicky budoval program zameraný na návrh, výrobu a testovanie jadrovej hlavice, pričom materiály opisujú plány pre päť bombových jednotiek a testovacie podzemné lokality.
Stuxnet: vírus, ktorý oddialil Irán od atómky
Jeden z dôvodov, prečo Irán dodnes nevlastní funkčnú jadrovú zbraň, bol kybernetický zásah bezprecedentného rozsahu. Útok vírusom Stuxnet, ktorý bol objavený v roku 2010.
Stuxnet bol vysoko sofistikovaný počítačový červ, navrhnutý špeciálne tak, aby infikoval priemyselné kontrolné systémy firmy Siemens, používané práve v iránskom jadrovom závode v Natanze. Jeho cieľom bolo nenápadne sabotovať centrifúgy na obohacovanie uránu tým, že upravoval ich otáčky (raz zrýchľoval, raz spomaľoval) čím ich poškodzoval bez toho, aby o tom obsluha vedela.
Tento vírus spomalil iránsky jadrový program o niekoľko rokov. Odhady hovoria o strate približne 1 000 centrifúg a spomalení pokroku minimálne o 1–2 roky. Zároveň však ide o unikátny prípad v dejinách kybernetickej vojny: Stuxnet bol naprogramovaný tak precízne, že neškodil iným zariadeniam vo svete. Infikoval síce tisíce počítačov, no aktivoval sa iba pri špecifickej konfigurácii, ktorú používal Irán. To znamená, že išlo o chirurgicky presný nástroj obrany, nie o bezhlavé kybernetické zbrane.
Západ týmto zásahom získal čas. Irán však odvtedy pokračoval vo vývoji rafinovanejšie a opatrnejšie.
Fordow – pevnosť v horách
Jedným z najzávažnejších bodov iránskeho jadrového programu je zariadenie Fordow Fuel Enrichment Plant (FFEP). Nachádza sa v podzemí, vykopané v skalnom masíve pri posvätnom meste Qom, a jeho existencia bola svetu známa až od roku 2009, keď ho Irán „dobrovoľne“ oznámil. V skutočnosti preto, lebo západné tajné služby jeho existenciu už poznali.
Fordow je ťažko zničiteľné, vojensky strážené zariadenie, kde Irán od roku 2021 obohacuje urán až na 60 %. To je úroveň tesne pod vojenským prahom 90 %, a žiadny iný ne-jadrový štát na svete nemá povolené obohacovať urán do takejto úrovne. Podľa správy MAAE z mája 2025 má Irán dnes dostatok 60 % uránu na výrobu deväť jadrových hlavíc.
Inštitút pre vedu a medzinárodnú bezpečnosť (ISIS) vypočítal, že Iránu by stačili dva až tri dni, aby premenil tieto zásoby na zbraňový materiál a zmontoval funkčnú zbraň vo Fordow.
Mahdizmus – ideológia apokalypsy
Západ pri hodnotení iránskej hrozby často zanedbáva ideologický rozmer. Vedenie Iránu nie je zložené z racionálnych štátnikov vo vzťahu k „odstrašovaniu“ ako počas studenej vojny. Naopak. Jadrom ideológie islamskej republiky je mahdizmus, radikálna šiitská viera, že sa vráti 12. imám (Mahdí), ktorý nastolí svetový poriadok pod islamským právom.
Podľa tejto viery chaos, vojny a rozvrat urýchlia jeho návrat. Bývalý prezident Ahmadínežád sa verejne hlásil k tejto ideológii, a jeho vláda investovala financie do náboženských stavieb určených „na návrat Mahdího“. Nie je to len symbolika, ideológia mahdizmu legitimizuje myšlienku „očistnej“ vojny, ktorá má privodiť apokalypsu.
Znamená to, že režim, ktorý túto ideológiu zastáva, nechápe vlastnú smrť ako prehru, ale ako „obetu v službe božieho plánu“. To robí z tradičného konceptu jadrového odstrašovania ilúziu, pretože Irán by mohol byť ochotný riskovať aj vlastné zničenie, ak verí, že tým urýchli návrat svojho mesiáša.
Fatwa ako nástroj diplomatickej taktiky
Jedným z najčastejšie uvádzaných argumentov obhajcov "neexistencie" iránskeho jadrového programu je tvrdenie, že najvyšší duchovný vodca Alí Chameneí vydal fatwu, nábožensko-právny edikt, ktorý údajne zakazuje výrobu a používanie jadrových zbraní. Tento výrok má navodiť dojem, že Irán sa z náboženských dôvodov vyhýba vývoju zbraní hromadného ničenia, a teda že obavy o jeho jadrové ambície sú neopodstatnené.
Z hľadiska právneho a náboženského poriadku v Iráne je však takýto argument nepresný, neoveriteľný a najmä nezáväzný.
Po prvé, neexistuje žiadna formálne publikovaná písomná verzia danej fatwy v zmysle oficiálneho nábožensko-právneho dokumentu. Chameneí sa na túto údajnú fatwu viackrát odvolával v rečiach a verejných prejavoch (napr. v roku 2003, 2005, 2010), avšak nikdy nebola publikovaná v oficiálnej zbierke fatw alebo právnych predpisov Iránskej islamskej republiky.
Po druhé, aj keby takýto edikt existoval, je potrebné zdôrazniť, že fatwa nie je legislatíva. Ide o náboženský názor, ktorý môže byť jednostranne zmenený, upravený alebo zrušený tým istým autorom, pričom takýto proces nepodlieha žiadnej kontrole ani formálnemu postupu. V kontexte šiitského islamského práva je fatwa závislá od "maslahat" – konceptu prospechu islamskej komunity. Ak sa tento prospech vníma inak, je plne prípustné ju zmeniť alebo anulovať.
Tieto skutočnosti jednoznačne poukazujú na to, že údajná fatwa slúži predovšetkým ako nástroj diplomatickej taktiky, určený na upokojenie medzinárodného tlaku a vytváranie morálneho alibi. Jej reálna váha ako záväzku štátu je nulová, a jej trvanie závisí výlučne od vôle jedného človeka – najvyššieho vodcu.
Prečo Izrael nemôže čakať
Keď hovorí najvyšší vodca Alí Chameneí, že „sionistický režim musí zmiznúť“ a keď Teherán investuje miliardy do vývoja balistických rakiet, dronov a milícií v okolí Izraela, nie je na mieste otázka: „Prečo by mal Izrael reagovať?“ Otázka by mala znieť: „Ako je možné, že svet ešte stále hľadá ospravedlnenie pre iránsky režim?“
Izrael je malý štát bez strategickej hĺbky. Jediný úspešný útok jadrovou zbraňou by znamenal existenčnú katastrofu. Preto si Izrael nemôže dovoliť luxus čakať na „jasný dôkaz“, že Irán chce zbraň použiť. Dôkazy o vývoji zbrane už existujú – a Irán sa nikdy nezodpovedal za predošlé klamstvá.
Papier pred raketou neochráni
Ak má diplomacia vôbec nejaký zmysel, musí stáť na štyroch pilieroch:
Úplná verifikácia všetkých iránskych zariadení vrátane vojenských.
Trvalý limit obohacovania uránu pod 5 %.
Odpojenie balistického programu od jadrového.
Automatické sankcie pri akomkoľvek porušení.
Bez týchto podmienok sú medzinárodné dohody len papierom. A ako história ukázala, papier pred raketou nikdy nikoho neochránil.
