Motivácia výberu destinácie: lacné letenky. Obvyklé turistické aktivity- pozorovanie orangutánov, pláže, jungle- trekingy. My sme sa vybrali hľadať netradičné zážitky a začali v tradičnom hesle: dovolenka v Južnej Amerike a juhovýchdnej Ázii sa neplánuje. Hrubé gro našej cesty sme dali dokopy až počas štvorhodinového prestupu v Kuala Lumpur. Po priemerne dvoch latéčkach, jednej mangovej šťave a dvoch návštevách záchoda bol plán na svete:
Upozornenie: Článok nemá byť cestopisom. Ide o zážitky, počas ktorých sme sa ocitli pod rukami šťasteny, niekedy boli obäťami osudu a inokedy nerozvážnymi pobláznenými ženami.
Naša cesta za tráviacimi ťažkosťami, alebo pravá Ázia
Boli sme prsote tam. V Ázii. Nebola krásna. Nebola čistá. A už vôbec nie voňavá! Ale bola to Ázia. Autentická. Hlučná. A takú akú sme ju chceli a mali spoznať.
Veľakrát načítané rady ohľadom hygieny a vody boli zabudnuté v momente, keď sme ucítili vôňu čerstvo presovaného ovocia. Pri pohľade na výber kreviet, rias a omamujúce farby toho všetkého, nebolo nad čím rozmýšľať. Padlo rozhodnutie: "Najeme sa na trhu!" Zabrániť v tom nám nemohli ani miestni, čo na nás zazerali. Ani tí, ktorí nám dotieravo ponúkali tovar... Neodradili nás ani potkany behajúce pod stolmi, ani psy pojedajúce zvyšky.
Tu nejaká zapečená ryža v pouličnom stánku, tam strava pripravená domácimi. Nakoniec Jedlo podávané v Semporne. Sempornu by som nazvala vstupnou bránou do pekla. Ale o tom ďalej...
Naša óda na ážijskú kuchyňu vyvrcholila na toalete v trojhviezdičkovom hoteli niekde v okolí Sepiloku. Bolo to naše najluxsusnejšie ubytovanie s bazénom a troma jedlami denne (nebolo síl na hľadanie niečoho lacnejšieho). Nanešťastie sme si ani z troch hviezdičiek ani z troch jedál veľa neužili. Celý pobyt sme pres... Vzhľadom na cenu hotela to označím za naše najluxusnejšie sranie. Spravila by všetko, aby to prestalo. Zapredala by som dušu alebo začala chodiť do kostola. Kľudne by som sa si na čelo dala vytetovať niečo vulgárne. Črevá ale nevyjednávajú. Realitou na ďalších 24 hodín sa nám stali štyri steny a opakujúce sa monotónne pohyby- záchod, posteľ, flaša vody, záchod, posteľ...Chcelo sa mi plakať a v hlave som formulovala list na rozlúčku. Asi je každému jasné, že keď píšem tieto riadky, ešte stále žijem. Terapiou sa nám stali papáye od miestnych, Atropín od milej lekárničky a 40% vodka od Francúzov, ktorých sme stretli v Sandakane. Obsr... nohavičky sme podobne ako zlú náladu nechali v Sepiloku a po hodinách krčov a krutých bojoch o miesto na toalete sme pokračovali v objavovaní tohto čarokrásneho ostrova.
Rada na cestu č.1: Najedzte sa na trhu, aj tak to za to stojí! V prípade pochybností zajesť čiernym uhlím a nezabudnúť na svoje korene- zapiť flašou vodky.
(Ne)plánované nocovanie medzi varanmi
Lode plné ázijských turistov nie sú nič pre nás. Nastavené na dobrodružné zážitky, bez akýchkoľvek zábran a len zo stopami zdravého uvažovania, zvolili sme alternatívu. Chceli sme vlastný čln kormidlovaný miestnym Malajcom.
Nakoniec sme sa dohodli s týmto (viď Foto). Podľa všetkého to bol ale filipínsky utečenec. V Malajzii Filipínci veľmi populárni nie sú. Často žijú v domoch na vode. Sú pokladaní za špinavých. Pán bol ale čistý a veľmi príjemný. Dokonca nás vzal za svojou rodinou- vyhodiť z člna kokosy, aby sme mali viac miesta.
Kým si japonský turisti užívali pokojnú plavbu v záchranných vestách, my sme hrkotali v privátnom člne. Malý, ale výkonný. Filipínec si všimol, že si rýchlu jazdu užívame. Pridal. Čln začal poskakovať po hladine vody. Odnášali si to naše európske zadky.Tu všetká rozkoš končila a začínala bolesť. Ženské telo je asi dokonale stavané na jej znášanie. Naďalej sme sa euforicky smiali a odozvou bol štrbavý úsmev milého Filipínca. Neviem, kto si to užíval viac...
Vysadil nás na ostrove. Zaplatili sme polovicu dohodnutej sumy. Druhú mal dostať nasledujúci deň (keď sa po nás vráti).
Na ostrov sme išli s jedniným cieľom. Hanka sa kdesi dočítala, že sa tu dá požičať stan. Ako romanticky to znie! Realita bola však iná... Odbitou šiestou hodinou sa ostrov zmenil na ľudoprázne miesto. Z priľahlého pralesa sa začali vynárať divé svine. "Stan" sme rozložili a vybrali sme sa na obhliadku ostrova. Kým sme skúšali akrobatické kúsky na ovisnutých konároch, hľadali pekné výhľady a snažili sa o perfektnú spoločnú fotku, divé svine si pochutnávali na mangách, ukrytých v stane. Po návrate nás čakala sivá realita. Stan bol roztrhaný. Mangá (naša večera) rozhryzené...A my prekvapené (hoci táto situácia je z pohľadu pozorovateľa viac ako predvídateľná).
Pomoc na seba ale nenechala dlho čakať.O necelú polhodinu k nám prišiel rybár s päťdesiatcentimetrovou rybou a lopatou. Ubezpečil nás, že ryba je zadarmo a čerstvá. Lopaty som sa chytila ja. Holky zbierali drevo. Večer bol zachránený! Noc ale nie. Stan sme zopli zicherkou. Prehodili sme ním sieť na hmyz. Lenka si vybojovala miesto vstrede. Napriek podniknutým bezpečnostným opatreniam sme nemali dostatok odvahy zažmúriť oka. Pri každom šuchnutí sme očakávali opakovaný útok. Útok neprišiel, ale prišlo ráno. Plytko dopadajúce slnečné lúče tvorili čarokrásne odlesky. Mali sme pocit, že sme sa ocitli v modrej lagúne. Nebol to síce on a ona, ale boli sme to my tri. Tri statočné (nerozvážne) mušketierky, ktoré prežili noc! Po deviatej sa ostrov začal plniť. "Náš" Filipínec dohodu dodržal a s presnosťou Nemca bol 9:15 pripravený vziať nás čelom k ďalšiemu dobrodružstvu.
Rada na cestu č.2: Podporujte miestnych, verte v ľudí. Práve interakcia s miestnymi bude to, čo Vám prinese najnezabudnutelnejšie zážitky.
Hey diver! Alebo ako vyťažiť z únosu japonských turistov
Po výlete na Sapi sme sa vybrali miestnymi aerolinkami na východnú časť Bornea. Popríletovú situáciu by najlepšie charakterizoval slogan na reklamu na známu čokoládovú tyčinku: " Čo teraz? Teraz si dáme Deli! "
Deli sme ale nemali. Nemali sme ani plán, čo po pristátí...Stáli sme na letisku pri mikrobusoch a čakali na nejaké vonkajšie vnuknutie... Deux ex machina...Alebo niečo podobne nezmyselné. Prosby boli vyslyšané a prihovoril sa nám britský študent:
- Môžem sa s vami zviesť?
- Môžeš, ale nevieme kam ideme.
- Tak poďte so mnou!
- (súhlasné nadšené prikývnutie)
Mladík mieril do Semprony. Miesto nám nič nehovorilo. Nadchla nás ale myšlienka potápania. Brit nám doporučil Scuba Junkie. Vraj ale príliš populárne na to, aby mali niečo voľné. My sme sa pokladali za deti šťasteny a rozhodli sme sa to vyskúšať.
Semporna sa javila ako brána do pekla. Smrad, špina a odpadky. Únikom bol výhľad na západ slnka. Z miesta, kde sa miesili tri svety: honosná mešita, pred ňou deti prehrabujúce sa v odpadkoch a plotom oddelený priezračný oceán, ktorému slnko dodávalo nové farby.
Zamierili sme to do potapačského centra. Pohľad recepčnej naznačil, že spontánne návštevy až tak bežné nie sú:
- Máte niečo rezervované?
- (smiech) Nie.
- (skeptický pohľad, prehrabáva sa v počítači) Máte šťastie. Včera traja turisti stornovali objednávku. Môžte ísť na ostrov Mabul. Je to drahšie, ale za to je to súkromná chatka.
Ako naše šťastie, tak smola iných turistov. Pred dvomi dňami uniesli na ostrove Mabul dvoch Číňanov. Čo sa postaralo o pokles záujmu. Za únosmi stála skupina Abu Sayyaf. O bezpečnosti miesta sme však nepochybovali. Ostrov bol preplnený mužmi ozbrojenźch samopalmi. Ich prítomnosť nám dodávala akýsi kľud. Jediným nebezpečenstvom boli miestny "morskí cigáni" (Sama-Bajau ) obývajúci chatrče na vode. To sme zistili až v nočných hodinách, keď sa nás miestne deti, šarmantne, počas hry s nimi,snažili okradnúť. Foťák mi síce ostal, ale osud mu nachystal horší koniec. Na jeho spomienku mu teda venujem jeden odstavec....
Rada na cestu č.3: Buďte otvorení a pružní. Neplánujte. Niektoré veci zaujmú svoje miesto samé. A nehrajte sa s miestnymi morskými cigáňmi. Ide im o váš foťák, nie o Vaše zábavky.
Rozlúčka s mojím Sony nex a prečo musel takto skončiť
V živote nejdeného človeka nastane potreba umeleckej sebarealizácie. Niektorí majú talent na maľbu, iní sa prejavia tancom. Mňa, čo mi neboli predané žiadne umelecké vlohy, zaujala fotografia. Borneo bola skvelá príležitosť. Chcela som zachytiť všetko. Dym pečených rýb, vznášajúci sa nad trhoviskom, farby dažďového pralesa, divokosť zvierat a prirodzenosť ľudí. No miesto toho som zachitila len Lenkinu...Je to jedna z fotiek z kategórie "posledný záber pred smrťou". Nie, nám sa nič nestalo, Lenka je tiež celá. Bol to ale posledný snímok môjho Sony nexu alpha 3n. Dôvera v čínskeho výrobcu vodetesných puzdier sa mu stala osudnou (vyhýbam sa formulácii "moja hlúposť"). Preto by mal mať každý na pamäti: Do kvality puzdra sa oplatí investovať.
Rada na cestu č.4: Svoju fotografickú kariéru začnite niečím jednodchším. Napríklad portrétom Lenky. V opačnom prípade bude z toho len Lenkina ...
Keď Vás počas čítania článku napadlo: "Váš život isto neskončí prirodzenou smrťou" ,nie ste jediní. Napadlo to aj nás. Ale nakoniec, ako sa hovorí, zážitok nemusí byť pozitívny, ale silný. A tým Borneo rozhodne bolo. Pre nás ostáva panenské, divoké, plné spontánneho smiechu a rozhodnutí. Doporučujeme ďalej a po preskúmaní sveta plánojeme (možno trochu viac uvážený a plánovaný) návrat.
