V prvej sú takí, ktorí pracujú od nevidím do nevidím, majú hypotéku na krku, možno už aj prvé malé dieťa, auto na lízing a nemajú čas sa vôbec politikou zaoberať. Sú radi, keď si večer zapnú TV správy a pasívne prijmú všetko, čo tam uvidia. Bohužiaľ, už nemajú silu sa ďalej rozčuľovať a ani zamýšľať nad tým, kam to všetko speje. Druhá skupina sú „tí otrávení“, ktorí už nevedia komu majú veriť, pretože strana, ktorú volili minulé voľby, ich sklamala a strácajú nádej, že niekedy bude lepšie. A tak nechávajú život plynúť len tak ďalej, v zmysle hesla „nejako bolo a nejako bude...“. A potom je posledná skupina rovesníkov, a takých nás je v SaSke viac, ktorí sme si povedali, že prišiel náš čas. Čas nás tridsiatnikov (tento rok to prišlo aj na mňa J), ktorí dnes zakladajú rodiny, boria sa s bývaním, pracujú na pozícii, ktorú si museli sami vydrieť pekne postupne. Samozrejme, hovorím o našej väčšine, ktorá nemá otca privatizéra, alebo porevolučného rýchlozbohatlíka. Prišli sme v dobe, keď už karty boli rozdané a nám neostáva nič iné, len si nájsť svoju cestu a presadiť sa. Nepoznáme, aké to je, dostať nieco zadarmo. Posledné, čo som dostala zadarmo, bola ceruzka, guma, pero a šlabikár v prvej triede. Rodičia mi poskytli vzdelanie (pretože aj keď sa tvári ako bezplatné, bez rodinnej podpory je to zložitejšie) a všetko ostatné je v mojich rukách.
A práve preto... mi nie je ľahostajné, kam ide vo forme daní mojich 19 % z platu a ako sa s nimi hopodári. Začala som sa podrobne zaujímať o politické dianie na Slovensku a rovnako začala chápať, že média tažko masírujú verejnú mienku a od objektivity majú naozaj veľmi ďaleko (česť výnimkám). Začali ma spravodlivo rozčulovať niektoré kauzy a mala som potrebu sa o nich dozvedieť viac, prísť veci na koreň. Nestačil mi názor, ktorý mi na striebornom podnose servírovali naše už spomínané „nezávislé“ média. Spolu s tým prišla aj potreba sa stretávať s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí nemajú za ušami a ešte veria v to, že sa to dá aj inak. Že existuje generácia, ktorá je už oslobodená od komplexov minulosti a ide si svojou cestou. A preto SaS. Veľmi otvorené spoločenstvo, ktoré nikoho neobmedzuje a nikomu nič nevnucuje. A postupne som začala chápať, čo som pred tým len tušila. Že všetko je trochu inak a to, že v tejto krajine nevládne jeden slušný človek, sa stalo jasným presvedčením. Položila som si otázku - ako to, že všetci, ktorí sa dostanú k moci, ju okamžite začnú zneužívať - a rovnako som sa spýtala aj seba, ako by som sa na ich mieste zachovala ja.
S jedlom rastie chuť, to je staré slovenské príslovie a bohužiaľ platí. Všetci tí porevoluční presluhujúci politici, ktorí celý život západu niečo imaginárne závideli, mali možnosť si pre seba niečo urvať. Už nebyť ten chudobný turista hneď za hranicami Rakúska. Áno, komplex z minulosti. Ale zabudli na ďalšie dve príslovia - „tak dlho sa chodí s džbánom po vodu....až sa rozbije“ a to „o božích mlynoch“. A za to môžeme tak trochu my všetci - práve pre našu vysokú dávku tolerancie, ktorá hraničí až s pchaním si hlavy do piesku. Politik je ten, ktorý by mal slúžiť nám a skladat nám účty. Každý prešlap by mal byť nemilosrdne a okamžite potrestaný stratou akejkoľvek dôvery a absolútnym politickým koncom. Keďže sa to tak nedeje, tak sa u nás podľa toho aj „bačuje“. Napríklad všade spomínaná „gorila“. Blogov o nej je veľa, a preto sa nebudem tejto téme venovať. Poviem len toľko - za čas, ktorý sa aktívne venujem politike, som sa presvedčená, že to, čo je v spisoch je pravda. Jej hlavní aktéri sa nebáli ničoho - nebolo prečo. Občan toleroval, lebo buď nevedel alebo ak aj tušil, neriešil. A ja teraz naozaj verím, že sa to zmení, že si povieme spolu - dosť – a pošleme ich kade ľahšie. Uveríme vo vlastnú silu, tak ako jej verím ja. A začneme veci meniť. Prišiel totiž náš čas....
Katarína Augustinič
