Keď sa ku mne približuje človek, ktorého chcem osloviť, neviem dopredu aká bude jeho reakcia. Zoberie si túto kartu, zastaví sa? Spýta sa ma na môj program, čo prinesiem, ak budem zvolený? Alebo jednoducho prejde popri mne bez reakcie na moje slová a kartu si nezoberie?
Môžem Vám povedať, že stalo sa to i to. Vedel by som svedčiť i o tom, čo som počul ako odmietnutie mojej ponuky. Nebudem rozprávať detaily, ale jedno Vám môžem potvrdiť. Nepočul som ani jedno vulgárne odmietnutie, ani jedno osočenie mojej osoby poznámkou o mojej kandidatúre. A to som osobne doteraz rozdal približne dvetisíc osemsto kariet dvetisíc osemsto obyvateľom Petržalky! Okrem toho niečo zobrali známi, niečo odišlo preč s nepetržalčanmi („Tak túto kartu si nechám, nebývam v Petržalke, ale fotografiu takého milého človeka si odložím a rada sa na ňu hocikedy pozriem.“ ). Nechcem sa tým chváliť, chcem vyzdvihnúť niečo iné, to čo som doteraz na ľuďoch vo svojom živote nepostrehol.
Spomeňte si, ako to je, keď idete pešo po ulici a stretávate cudzích ľudí. Všetci sa niekde ponáhľajú, na iných ľudí akoby sa ani nepozreli. Okolo ľudí stojacich na ulici prejdú bez povšimnutia, bez pozdravu. Aký život to žijeme, kam sa uberáme? Maska našich denných starostí nám bráni vidieť iným do tváre, ba masky tých iných túto skutočnosť ešte umocňujú.
Moje oslovenie spoločne s ponúkanou kartou sú zázračným prútikom, ktorý túto masku z ľudí sníma. Asi by sme mali všetci chodiť s kartičkami a predstavovať sa navzájom. Potom by sme všetci videli a zažili to, čo som videl ja. Nielen videl, precítil.
Už pri prvých slovách maska spadla. Na tvári sa objavil úsmev, ruka siahla po karte, krátky pohľad na ňu a „zázrak“! Človek sa zastavil, zdvihol sklonenú hlavu, obrátil ju ku mne a pozrel sa mi do očí. To som na začiatku neočakával. Čistý, úprimný pohľad cudzieho človeka do mojich očí mi doslova vyrazil dych. Z dvetisíc osemsto ľudí sa mi to stalo minimálne dvetisíc sedemstokrát. Výnimky tvorili ľudia, ktorí bežali na autobus stojaci na zastávke. Samozrejme, že som si na pohľad rýchlo zvykol. Bol som na tento moment potom pripravený a doslova som naň čakal. Je to droga. To dobro, ktoré z očí Petržalčana sálalo, ma omámilo. Večer som pri televízii nesledoval program, ale pred očami sa mi zjavovali milé, usmiate tváre, môžem spokojne povedať, šťastné tváre ľudí, ktorí sa tešili z toho, že ich niekto oslovením vytrhol z ich myšlienok, že ich zastavil a slušným predstavením sa vylúdil na ich tvári úsmev. Možno mnohí z nich sa v to neskoré poobedie v ten deň usmiali prvý raz.
Hovorí sa, že oči sú bránou do srdca. Môžem Vám povedať, že je to tak. Všetky páry očí do jedného boli čisté, úprimné. Pohľady hovorili o hĺbke citu skrývajúceho sa v týchto ľuďoch. Uveril som im. Možno na začiatku som tie karty šiel rozdávať viac menej rutinne. Ako profesionál. No už po prvom dni som svoj vzťah k tejto činnosti zmenil. Oči spoluobčanov ma zmenili. Uvedomil som si, že poslanie kandidovať na starostu Petržalky nie je hra. Veď v prípade víťazstva vo voľbách, tak ako píše don Antonio Srholec vo svojom liste publikovanom na inom mieste mojich blogov, „človek preberá na seba obrovskú zodpovednosť za občanov, za ich životný priestor, životné podmienky, za všetko čo sa týka existencie a rozvoja mestskej časti“.
Pýtal som sa sám seba: Som pripravený na takúto úlohu? Som schopný predstúpiť pred týchto ľudí a povedať im: Vyberte mňa, ja Vás povediem do budúcnosti. Nesklamem ich? Veľa som sa s občanmi rozprával, veľa som od nich počul, čo ich teší, čo ich trápi, čo by chceli vybudovať, čo im prekáža, čo odstrániť.
Všetko som si zapamätal. Dostať to zapamätané z hlavy na ulicu bude stáť veľa námahy. Som pripravený podstúpiť tú lopotu. Chcem vyhrať. Chcem vrátiť životu všetko, čo ma naučil. Všetko, čo mi požičal. Chcem to odovzdať ďalším. Medzi mojimi protikandidátmi – súpermi som spoznal dvoch veľmi šikovných . Vedel by som si predstaviť spoluprácu s nimi. Chcú to isté, čo chcem ja. Im tiež nejde o peniaze, ide im o nás všetkých. Mám rád takých ľudí. Ak vyhrám, nebudem tu večne. Oni sú mladí. Chcel by som spolupracovať s tými, čo budú v nastúpenej ceste po mne pokračovať. S tými, ktorí rozvoj Petržalky a blaho jej obyvateľov považujú za alfu a omegu svojich cieľov. Toto nie je ponuka pre nich na zjednotenie sa pred voľbami, je to to, čo by som chcel urobiť v prípade môjho víťazstva „deň potom“.
Ak vyhrám, minimálne raz ročne si nechám vytlačiť pár tisícov kariet a budem ich osobne rozdávať na uliciach po celej Petržalke občanom a pozerať sa im do očí. A ja sa im chcem pozrieť do očí vždy otvorene a bez obáv.
