Spomínam si, ako ma priatelia pred bránou nášho domu s loptou čakali, aby sme mohli dokončiť včerajší zápas, vlastne už jeho asi sedemdesiaty piaty polčas nikdy nekončiaceho sa každodenného futbalového zápasu odohrávajúceho sa na ulici posypanej drobnou kamennou drťou.
„Nikam nepôjdeš, kým si neurobíš úlohy !“ , zaznel ortieľ mojej matky, zodpovednej v našej rodine za vzdelávací proces.
„Ale ja som im sľúbil, že prídem teraz !“, zaznela moja oponentúra.
„Povedala som a dosť, vyhovor sa im!“ (Nasledoval plač a prosby, no nepomohlo. Domáce úlohy som mal hotové vždy prvý zo všetkých mojich spolužiakov.)
S pocitom hanby som sa po splnení svojich povinností pridal ku skupine svojich priateľov dávno sa už naháňajúcich za loptou.
„Kde si bol doteraz ? Sľúbil si, že prídeš pred hodinou.“
„Nemohol som, musel som povarovať brata.“ Zamlčal som príčinu, lebo oni si úlohy robili až večer.
Takto nejako sa rodí politik. Zvykne si na neplnenie sľubov, naučí sa vyhovárať s hereckou profesionalitou. Veď čo, volič to pochopí, uverí. Najmä, keď účty zo sľubov bude skladať až o štyri roky. Dovtedy sa na veľa prísľubov zabudne, ostatné sa začnú plniť až tesne pred voľbami.
V tomto som INÝ. Ak niečo sľúbim, tak sa to snažím vždy dodržať. Veď sľuby sú nato, aby sa plnili. Ak nevieš splniť, nesľubuj !
Občas sa stane, že jednoducho nemôžete, vyššia moc nepovolí vašim možnostiam realizovať sľúbené. To ma vždy zamrzí, prežívam výčitky ako kedysi medzi priateľmi. Vlastne aj teraz som väčšinou medzi priateľmi – kolegami v práci, obchodnými partnermi, teraz i Vami - voličmi. Nevyhováram sa klamstvami. Veď aj moji vtedajší priatelia rýchlo prišli na to, že som sa vyhováral.
Stmievalo sa. „Musím ísť domov robiť si úlohy, ideš mi pomôcť? Ty ich už máš hotové.“ , povedal priateľ.
Odhalil ma. A ja už nechcem prežiť pocit, že ma niekto odhalí.
Jozef Augustín
