Smrť ako realita

Pracovala som ako zdravotna sestra na ťažkých oddeleniach,kde zomieralo veľa ľudí.Nechcem písať o smrti samotnej,ale tam si človek uvedomí pominuteľnosť a strach z umierania,ako aj zmysel života.Spoznala som tam veľa úžasných ľudí,pacientov,ktorí mali obrovské ambície a sny.Nočné služby boli asi najhoršie,ale niekedy naopak najkrajšie.Veľakrát som prichádzala do služby s nepríjemným pocitom..ako sa má ten,a ten pacient..žije ešte...alebo už nie?Hovorí sa,že Ako žiješ,tak aj zomrieš..neviem,či to platí,ale jedno viem,že ako povedal známy humorista,(ktorý tiež už nie je medzi nami S.Radič) Žime tak,aby sa ľudia nesmiali tak na našom pohrebe,ako pri našom narodení.Niekedy si uvedomím,že každý človek žijúci na tomto svete raz zomrie..vrátane mňa.Niekedy ma to desí,inokedy keď sa cítim pod psa,by som ten proces chcela urýchliť.Ale také pocity máva veľa ľudí,keď sa problémy zdajú neriešiteľné.No sebaľútosť nie je dobrý radca.Zdvihnem sa zo zeme a idem ďalej.Silu mi dáva práve spätný pohľad na tých ľudí,ktorí zomreli a ktorí mali chuť žiť.Aký je banálny problém človeka,ktorý stratil zamestnanie oproti tomu,ktorý stratil napr.ruku?Čítala som jeden príbeh,kde bola krásna myšlienka..Túžil som po nových topánkach,kým som nestretol muža na vozíčku bez nôh..a ten sa milo na mňa usmial a povedal mi: Aký dnes máme krásny deň...Aké úžasné a jednoduché byť šťastným..Viem,že to tak nie je,poviete si.Človek je tvor nespokojný a stále mu niečo chýba.Keď dostane to,potom chce iné.Raz sa ma moj bývalý kolega pýtal: Keby si mala jedno želanie,ktoré by ti niekto splnil,čo by si si želala?Ja som ticho mlčala a premýšľala.0n mi vhupol do mojej myšlienky krásnou vetou: Ja by som si želal POKOJ.Keďˇnemáš pokoj v duši,si stale nešťastný a stále niečo hľadáš.Pomyslela som si,aký mladý chalan a aký múdry.Nikto nevie,kedy zomrie.Ale vieme,že sme tu tak nepremárnime šancu milovať,robiť to,čo nás baví a nezabudnime prežívať každučký okamih,ako by bol náš posledný.Aj keď aj ja na to zabúdam,a občas ublížim ľuďom,ktorých milujem,stále sa snažim poprosiť o prepáčenie.Veď život je tak krátky...Na záver chcem vyjadriť svoj obdiv všetkým pracovníkom a bývalým kolegom v nemocnici.Kto tam nerobil, nemôže ani pochopiť ťažkú a obetavú prácu zdravotníkov,aj keď názory sú rôzne.Niekedy mám aj ja pocit,že som pre chorých alebo umierajúcich mohla urobiť viac...ale možno sa aj nedalo.No jedno viem,že som ich mala rada,veľmi mi chýbajú a nikdy na nich nezabudnem.Ostali v mojom srdci a raz sa určite znova stretneme...