Ako som sa približovala, čoraz viac som bola nervózna. Pani učiteľka mi zverila dôležitú úlohu: ísť po kávu. Keďže žiaci základnej školy si nesmeli kupovať zázračný nápoj, školník (nikdy som nevedela do ktorého oka mu mám pozeratť, lebo jedno mu išlo odveci) vymyslel zaujímavý systém - káva fungovala len na kľúčik, ktorý bol na vrátnici.
V mojej deväťročnej hlávke som riešila jedinú otázku: uveria mi? Že vôbec nemám potrebu dopovať sa kofeínom, veď kávy som mala doma habadej a nejak extra som ju nezbožnovala. Mala som panický strach zo všetkých, ktorí mohli sedieť na vrátnici: školník, tá fialovovlasá upratovačka alebo hocikto iný bol pre mňa tá istá banda. Určite ma vykričia a pošlú späť. A pani učiteľka mi tak veľmi verila...žeby som ukradla kľúčik?
Nebolo treba...bola tam pani upratovačka, ktorá pomaly obracala stranu nejakého ženského klebetníka a keď som zo seba konečne dostala čo potrebujem, s úsmevom mi kľúč podala. Norálne mi verila - nešla so mnou takže nevidela, ako sa zdalnivo bez príčiny usmievam...úlohu som splnila. Sebavedome som podala pani učiteľke nerozliatu kávu a tá ma pochválila aká som šikovná, že som nerozliala. A ja - iba taký smajlík :) Keby dnešné decká mali taký rešpekt pred niektorými dospelými...veľa vecí by vyzeralo ináč.
A aby som nezabudla vysvetliť, prečo som nemala rada ľudí na vrátnici: mali okno do dvora.
Vlastne za to ani nemohli, ale cez to okno videli celé dianie vonku. Jedného dňa v zime som postávala s kamoškou pred školou - vlastne to bolo po škole ale pred školou (chápete ma že po vyučku pred budovou školy noo:) a skrehnuté labky sme si ohrievali pri posrkávaní horúcej čokolády z automatu (inak u nás na základnej bola fakt dobrá).
Keď sme dopili, naše ekologické uvedomenie prehralo boj s lenivosťou a poháriky sme odšmarili kade ľahšie a veselo sme trkotali ďalej. Keď to zrazu prišiel zlý vlk...teda nie..teta upratovačka s fialovými vlasmi, ktoré jej stáli dupkom a hromovým hlasom zvolala: "Kto sem vyhodil tie poháriky??!!" my na to: "Nevieme, to nie my." On: "Videla som vás, ako tu pijete!" (mohlo za to ono osudné okno) Ja som v tej chvíli dostala brutálny záchvat smiechu a vyriešila som to tak, že som sa jednoducho v polke rozhovoru otočila chrbtom a dusila smiech v dlani. kamoška v tom bola sama. "Tak keď ste to neboli vy,kde sú vaše poháriky?" (Situácia bola maximálne absurdná: ja chrbtom k nim dvom, kamoška s roztraseným hlasom vysvetľuje, že sme ich dali do tašky.)
"Tak ukáž, kde v taške ich máš." (už nehovorila v množnom čísle, keďže ja som nahodila vrcholný ignor) a vtedy to prišlo. Koniec boja. Ako sme mohli ukázať poháre, ktoré sme nemali? A tak ich kamoška (keďže ja som sa nemohla otočiť späť - nie je slušné smiať sa niekomu do ksichtu) pozbierala a spolu sme ich vyniesli do kontajnera. Tuším som ešte zamumlala prepáčte, ale bolo to ako ten slabý čajový odvar z automatu. Odvtedy som okolo vrátnice chodila so sklonenou hlavou. (bola som zvláštne dieťa...smelé a hanblivé zároveň...ale pozdravujem fialovovlasú tetuuuu a aj trošku škúliaceho školníka...mala som vás rada:)))
