Prečo píšem o tom o daždi? Lebo som už zabudla ako chutí. No vážne...chutnali ste niekedy dážď? Občas je aj kyslý...ako dieťa som stale chodila s vyplazeným jazykom a hltala kvapky, a to vôbec nemám Downov syndróm. Aspoň myslím. A teraz mám chuť spraviť to znova..len neviem či to dokážem spraviť pred ľudmi...chodiť asi 10 minút s vyplazeným jazykom a piť mierne nakyslastú vodu z neba.
Keď prší, zo zeme vyliezajú rôzne potvorky. Napríklad tie, čo robia vrty v zemi a netvária sa, že sú to krtkovia...lebo sú to dážďovky. Ideš si po chodníčku s krikľavo čiernym dáždnikom v ruke a v tom...ČVACHT! Po topánkou sa ti niečo rozmazlo. Nevšímaš si to, ideš ďalej. A pritom chúďa dážďovka. Tak dobre obrábala zem pod nami.
Už niekoľko rokov ich prekračujem. KeĎ som bola malá, prekračovala som pukliny v asfalte a nikdy som nešliapla medzi dve kachličky. Teraz som si našla inú zábavu. Snažím sa prekračovať dážďovky, ale je to podstatne ťažšie. Stále počujem mľaskavé zvuky pod nohami...
Už som videla tetu, čo po krátkom mazľavom čvacht urobila veľké čvacht, keď sa celá so svojou úctyhodnou váhou a podpätkami skosila na zem. (Možno preto, že mala tmavý dáždnik a bola jej pod ním tma.) Nevšimla si, že keď vstala a odchádzala z miesta incidentu, na zadku jej zostal prilepený malý špión a zároveň vinník nehody - dážďovka.
Odvtedy, čo som sa nevedela prestať smiať (aj keď to vôbec nebolo vtipné - mohla si ublížiť) na tomto akrobatickom kúsku, dávam si pozor na tie malé fičúrky:)
...rozmýšľam, či dážďovky majú oči...ak áno, ešte som ich nevidela. Ale nejak predsa musia pozerať kam idú, lebo som tiež ešte nikdy nevidela, aby sa nejaké zrazili. A možno keď ma uvidia s ružovým dáždnikom, dajú prednosť v jazde a nepotknú ma ako tú tetu.
