Minule sa rozpršalo. Nič výnimočné, už týždne prší a dážď nie je zlato. Ale ja som si zrazu uvedomila že chcem vyjsť zpomedzi štyroch stien tejto králikárne, kde sa celý deň ozýva hiphopový rytmus suseda podo mnou a krik odvedľa. Tak som vzala svoje obľúbené gumové šľapky, ružové hula hula kraťasky a nejaké široké tričko a len tak vybehla von do prázdnych ulíc. Najskôr som bežala, ale nakoniec som si uvedomila že už som tak zadychčaná, že sa zrejme zadusím ak nezastanem. Tak som sa pomalým krokom pustila hore k lesu. Nikto nikde a ja.
Nohy som mala špinavé a mokré, už to oblo jedno tak som sa vyzula. Ani som veľmi nemyslela na to, že mi nejaké sklo prepichne pätu alebo tak. Cesta bola hladká, kamienky od zimy už odpratali. Zastala som blízko lesa a počúvala. Vtáčiky potichu švitorili a vzadu sa trhala obloha, jasne bolo vidiet ako presvitajú slnečné lúče. Niekedy mám fakt strelené nápady...ale vtedy som tak nerozmýšľala.
Skôr som rozmýšľala nad ružou a mečom a prečo nevyjde dúha a ako zvládnem školu a prečo na Ružíne vo štvrtok pršalo a nestihla som vystreliť zo vzduchovky a prečo som odmietla pomôcť toľkým ľuďom len pre svoju sebeckosť.
Prečo aj striebro zhrdzavie keď je niekto veľmi smutný a kvôli pýche si ľudia nevedia ustúpiť. Prečo zranená pýcha bolí viac než čokoľvek a zlomené srdce viac než pýcha, a prečo ruže strácajú svoj pôvab keď cítia, že už nie je nikto, kto by pre ne vytasil meč a kto by ich chcel obdivovať a netrhať.
Tak by som chcela vedieť všetko a neviem nič. V škole nás učia veci ktoré si nevieme predstaviť a aj tak ich zabudneme lebo sú nanič. A ja neviem ani variť a orientovať sa podľa slnka.
A svet je predsa len krásny a život mnohoraký a stereotyp si vytvárame my sami. A depky tiež práve preto že rozmýšľame nad tým čo sa nedarí. Je to fajn rozmýšľať, ale v správnej miere.
...A tu končím.
