Logika sveta je: Ako ty mne, tak ja tebe: oko za oko, zub za zub (a pokiaľ možno, ešte viac). Skazonosné utrpenie rastie a šíri sa. Existuje veľa možností, ako si robiť zle, navzájom sa zraňovať; často stačí výsmech, jedovaté slovo, ľadové mlčanie.
Ďalej k tomu pristupuje boj o prežitie (ďalšie dieťa sa stáva prekážkou), matka po potrate nesie vinu a trpí ňou často celý život. Taktiež boj o peniaze a dedičstvo, o moc a slávu, ktorý nikto nechce ukončiť... Nezmieriteľná nenávisť, ktorá sa šíri ako rakovinový nádor, sa môže prelomiť iba čímsi, čo leží mimo logiky nenávisti - o d p u s t e n í m. Keď Ježiš umieral, odpustil svojim mučiteľom, a tým prelomil logiku nenávisti. Pochopili sme tieto Ježišove posledné slová - jeho odkaz?
Od autora knihy Proč nás dobrý Bůh nechává trpět? J.B. Brantschena, som k tejto téme vybrala niekoľko myšlienok.
Nie je ľahké si navzájom odpúšťať. Sú ľudia, ktorí svojou neschopnosťou odpustiť trpia, pretože nenájdu v sebe odvahu a pokoru, aby urobili prvý krok, zaklopali u druhých, pozreli im do očí a povedali: "Chcel by som s tebou hovoriť o našom spore. Ťaží ma a teba asi tiež. Mohli by sme si navzájom pomôcť, aby sme sa toho bremena zbavili..."
Je ťažké urobiť prvý krok, pretože by sa mohol pochopiť ako slabosť. Každá a každý má svoju hrdosť. Stačí to len raz prežiť. Každý z nás môže byť niekedy tak smrteľne urazený, zakúsiť takú do neba volajúcu nespravodlivosť, že si povie: "Už nemôžem! Už toho bolo dosť!"
Museli by sme Ježiša pokladať za naivného, keby to tiež nevedel. Keď nás Ježiš napriek tomu pobáda odpustiť - nielen sedemkrát - ale sedemdesiatsedemkrát, to znamená vždy - tak to nie je preto, aby v nás vyvolal pocity viny, ale preto, aby nám a svetu ležiacemu v zlobe ukázal cestu k slobode. Lebo len odpustením prichádza do nášho sveta niečo skutočne nové.
Hlboké bezprávie, ktoré sme vytrpeli, sa do našej pamäte hlboko zapíše. Nemôžeme ho z nej vymazať, jedine tak, že by sme pamäť zničili pomocou chémie alebo chirurgie. Avšak i to, na čo nedokážeme zabudnúť, môžeme odpustiť. Odpustenie nemá tiež nič spoločné s naivitou, ktorá je ochotná všetkému a každému veriť a tiež to zase vymazať. Odpustenie je konečne niečo iné ako indiferencia. Indiferentný človek nemá žiadne presvedčenie a žiadne skutočné väzby. Indiferencia je útek pred skutočnosťou. Keď teda odpustenie nie je ničím z toho, tak čím potom je?
1. Odpustenie je odvážne v tom, že ten, kto odpúšťa, vsádza na nádej, že odpustením sa mu dostáva šanca zmeniť sa. Kto odpúšťa, chce prelomiť fascináciu zloby, chce pomôcť nepriateľovi z izolácie.
2. Odpustenie je činom slobody. Len ten, kto je slobodný, môže odpustiť. Kto odpúšťa, nenechá sa zlom protivníka nakaziť. Neodpláca ohováraním za ohováranie, podvodom za podvod, vraždou za vraždu, ale vytvára odpustením nový vzťah. Ježiš bol tak slobodný, keď zomieral, zvíťazil svojím odpustením nad nenávisťou. Tak je odpustenie činom tvorčej slobody.
3. Odpustenie musí byť konkrétne. Len obeť môže odpustiť svojmu katovi. Len ten, kto bol sám objektom nenávisti, môže ukázať bezmoc nenávisti tým, že svojmu nepriateľovi odpustí v nádeji, že tak nenávidiaceho oslobodí z jeho väzenia. Odpustenie, ktoré Ježiš pri svojom umieraní udelí svojim mučiteľom, je konkrétne, lebo je odpustením obete. Ježiša zbili, opľuvali, vysmievali, trýznili a umučili ako zločinca. Tým, že pri umieraní odpúšťa, dúfa, že smrtiaca logika nenávisti nebude mať posledné slovo.
4. Odpustenie otvára budúcnosť. Keď sa smrť v Biblii predstavuje ako následok hriechu, je to preto, že smrťou sa rozumie úplná neprítomnosť vzťahu, totálna ne-komunikácia. Človek, ktorý je uväznený v nenávisti, posiela svojho protivníka na smrť; to znamená, že ho vylučuje z každého vzťahu a komunikácie. Túto nenávistnú vôľu nemôže poraziť násilie, ale len a jedine odpustenie. Odpustenie umožňuje vytvoriť nový vzťah a otvoriť spoločenstvo a budúcnosť.
Pretože Boh na Veľkú noc potvrdil Ježišovo odpustenie, nie je prístup k Bohu definitívne zamietnutý. Musí sa "len" nechať milovať, to znamená prijať odpustenie. Boha môžeme ako otca a matku vzývať len tam, kde dochádza konkrétne medzi nami k odpusteniu, to znamená, kde si navzájom odpustením poskytujeme nové spoločenstvo a budúcnosť.
Ale pretože náš Boh je Bohom odpustenia a nie nenávisti, smieme dúfať, že Boh svojím Duchom, ktorý je Duchom Ježišovým, nám vždy znovu pohne srdce k obráteniu a konkrétnemu odpusteniu. Vedomie, že my všetci zostávame odkázaní na božie odpustenie, nám môže dodať odvahu prekročiť svoj vlastný tieň, zaklopať u protivníka a poprosiť ho, aby nám otvoril dvere, náruč a srdce. Odpustením - v sile Ducha - prispievame k tomu, že v malej oblasti nášho malého sveta sa bude menej trpieť. Ničivé utrpenia - ovocie našej nenávisti - ustupujú pokoju, radosti a nádeji: vzniká pravé spoločenstvo.
