V rodine som bola v poradí tretie dieťa, no prvé dievča. Keďže som bola strašne slabá, naši ma dali hneď po narodení pokrstiť, aby som nezomrela ako pohan. Môj prvý brat zomrel ako batoľa, bol pokrstený a je určite v nebi. Po mne sa narodili ešte traja súrodenci, všetci boli zdraví a k svetu. O viac ako rok mladšia sestra bola veľký beťár a keď sme spolu niečo vyviedli, vždy som to odskákala ja, lebo som bola staršia. Viac rokov sme prázdniny so sestrou trávili na dedine u starých rodičov, ktorí bývali celkom pod horou a mali ešte kravu. Mlieko nadojené rukami starkej sme píjavali ešte teplé. Starý otec bol veľký včelár, rád nás brával aj do hory a na lúku, kde mal celý voz s včelstvami v pekne vyrobených úľoch. Starká chodievala ako babica k pôrodom.
Dvaja mladší bratia sa narodili rok po roku a pretože otec málo zarábal, veľmi skoro ich mama dala do škôlky, aby mohla pracovať, lebo otcov malý plat nestačil na výdavky veľkej rodiny. Susedov chlapec bol z rozvedenej rodiny a veľmi zle vychovaný. Keď nás videl ísť po chodníku, už dvíhal kameň, my sme utekali, aby sme sa dostali do bezpečia za bránu nášho domu. Keď som ju zamkla, ešte som sa v behu obzrela a presne hodený kameň skončil na mojom čele blízko oka. Prišla som domov celá zakrvavená. Preto sme vždy zo škôlky bežali, aby sme sa rýchlo dostali dovnútra domu, vzdialeného 20 m od brány, mali sme totiž pred domom veľkú záhradu. Dom bol starší a veľký. Stále bolo treba upratovať, robiť nákupy pre všetkých a keď mama bola v práci, tak aj variť. Všetko, čo som sa naučila v mladosti, sa mi v živote zišlo. Rada varím dodnes a často aj experimentujem.
Vždy som bola útle a citlivé stvorenie, ktorému najviac vadilo, keď sa niekomu niekde diala nespravodlivosť. Mama bola prísna, dominantný typ. Jej rozkazovanie som prijímala ťažko. Pamätám si z ranného detstva, ako ma posielala nakupovať mlieko do kandličky. Čakalo sa pred obchodom v dlhom rade, bola som malá, tetušky ma predbiehali a mne v slabej obuvi omrzli nohy.
Mňa mal radšej otec. Ako dieťa som s ním chodila každú nedeľu do kostola. Starší brat chodil miništrovať do nemocničnej kaplnky, kde boli rehoľné sestričky. Tam mu dávali raňajky a aj domov doniesol párkrát rožky, ktoré boli robené z masla a ich chuť si dodnes pamätám. Bol čas adventu, dávala som sa mame budiť ráno pred šiestou a chodila som s bratom do tej kaplnky, aby som mohla aj ja tie dobré rožky aj s kakaom ochutnať. O Pána Boha som sa vtedy nezaujímala, mňa upútala láska tých rehoľných sestričiek, ktoré mali v nemocnici na starosti najťažšie stavy a ráno aj mne dopriali dobrý rožok a šálku teplého kakaa. Keď som sa neskôr zaujímala o vieru a tajne som prečítala asi 20 náboženských kníh počas školských prázdnin a chodievala som s mladými na rôzne akcie, mama ma svojou prísnosťou v tomto obmedzovala a zakazovala mi tam chodiť, lebo „časy boli zlé".
Chodila som na strednú školu do mesta vzdialeného 30 km od nášho mestečka. Každé ráno som cvičila beh na krátke trate na autobus a keď som o šiestej hodine k nemu dorazila, mohol sa pohnúť. V škole sme mali slovenčinára, ktorý učil ešte môjho otca. Aj tento profesor bol prísny, no bol aj vtipný, a ja som mala slovenčinu rada. Mnohé básne zo strednej školy viem naspamäť dodnes, napr. veľa veršov zo Sládkovičovej Maríny, celý Hviezdoslavov Pozdrav z Hájnikovej ženy, ktorý som si vždy recitovala, keď som s partiou chodievala rok čo rok na túry do Vysokých Tatier. Hory boli moja veľká láska. Obdivovala som prírodu a jej Tvorcu, nachádzala som v nich osvieženie a radosť. A veľmi rada som chodievala na huby, kde ma brával otec ešte ako dieťa na motorke. Oprel si ju v hore o strom a my sme ako vášniví hubári vždy doniesli domov plné koše, najradšej dubákov, ale zbierali sme aj muchotrávku cisársku (dnes už chránenú) a muchotrávku červenkastú. Boli to dve výborné jedlé huby zo všetkých muchotrávok, ktoré bolo treba poznať, lebo tie ostatné boli jedovaté.
Po maturite hneď o dva dni som sa zamestnala. Keďže som sa učila rada, ešte na strednej škole som si podala prihlášku na výšku, a tak ma pozvali na prijímačky, ktoré som urobila. Keď mi prišiel list o prijatí - nemala som žiadnu protekciu - matka ma už smutná čakala, lebo predtým list otvorila. Bol to príliš dôležitý list, aby mi ho nechala neotvorený. Po príchode z práce mi hovorí: „Ja som si myslela, že už budeš zarábať a bude nám lepšie". Trošku som zaváhala, či na tú školu do Bratislavy ísť. Nakoniec som sa rozhodla - túžila som byť slobodná a sama sa rozhodovať o svojom živote. Tak som ako 19-ročná odišla z domu do veľkého mesta, v ktorom žijem dodnes.
Aj môj starší brat odišiel ako 19-ročný do zahraničia a zostal tam. Dodnes robí prácu, ktorá ho vždy bavila, bol zbláznený do áut. Keď odišiel (lebo musel), napísal ešte pár listov, potom nám nechcel škodiť a 20 rokov sa neozval. Tohto môjho strateného brata som po páde totality cez službu Červeného kríža našla - poslali nám adresu s telefónom, na ktorý som mu potom na prvé slobodné Vianoce zavolala. Brat bol tak šokovaný, že sa rozhodol prísť po rokoch pozrieť rodinu, ktorú stále mal. Chodil potom rok čo rok, až do otcovej smrti. Ako rodina sme nikdy nemali auto. Celý mesiac, čo tento môj stratený brat trávil na rodnom Slovensku, chodil otca každý deň navštevovať do nemocnice. Ďalší rok, keď už otec bol z nemocnice doma na lôžku, brat pri ňom strávil takmer celý mesiac, čo bol na návšteve. Keď ráno odišiel taxíkom na letisko, večer potom otec zomrel. Brat sa našiel, ale nie celkom - z bývalého miništranta je dnes ateista. Je to dobrý človek, len stratil vieru, lebo mal v živote obdobie, keď mal haváriu a ocitol sa až na dne samého dna, keď nemal peniaze, bol ďaleko od rodiny a nemal mu kto pomôcť. Žiaľ. Totalita poznačila mnohých ľudí. Mne natoľko neuškodila, mohla som vyštudovať. Ale stala som sa nedôverčivá k ľuďom, o ktorých som vedela, že škodia a v kariére šplhajú po chrbtoch iných pre dobré, teplé miestečká.
Až do roku 1989 som pracovala vo výskumných pracoviskách, lebo ma bavilo objavovať nové veci v technike a ekonomike. Z toho, čo som dosiaľ napísala na tento blog, je zrejmé, že inklinujem skôr k humanitným a duchovným veciam, ktoré považujem za potrebnejšie pre človeka, aby mohol v živote rásť.
Tento rok mi zistili Dg. rakovina. Možno to bol to šok, možno iba potvrdenie toho, čo som už dávno, kvôli chabému zdraviu, tušila. Vyrovnávam sa s tým. Chcem žiť, veľmi sa o to usilujem. Pomáha mi v tom aj poézia - verše mi celkom mimovoľne prichádzajú na um a týkajú sa vecí možno ťažkých, možno už otázok medzi životom a smrťou, vecí duchovných, o ktorých teraz viac rozmýšľam ako predtým. V poézii som len začiatočník a bude ma držať možno len do času, preto som dlho po prihlásení na blog váhala, či sa s ňou deliť, či nie... Tak som to začala aspoň skúšať...
(Pokračovanie nabudúce)
