Moja mama je silná osobnosť, dominantný typ. Jej rodičia boli veľmi láskaví ľudia. Starý otec vedel, ako zdravo žiť, veľa robila aj láska k včeličkám, od ktorých získaval včelie produkty, medzi inými aj včeliu kašičku. Dodnes nie sú dostatočne preskúmané blahodárne účinky tohto produktu. On to vedel. Bol zdravý človek, chcel dožiť 99 rokov, ale toto svoje „predsavzatie" nemohol dodržať. Raz, keď oberal slivky, pošmykla sa mu noha, z rebríka spadol a zlomil si niekoľko rebier. 85 ročná starká ho opatrovala ako vedela najlepšie, ale po mesiaci zomrel na zápal pľúc. Mal 92 rokov. Mali 15 vnúčat a vyše 30 pravnúčat. Jedna pravnučka zomrela na rakovinu žalúdka ako 17-ročná (napriek zdravému koreňu, z ktorého pochádzala). Na starých rodičov spomínam s veľkou láskou.
Rakovina skosila aj dvoch maminých súrodencov, aj mama si prežila svoje. Keď jej po päťdesiatke diagnostikovali rakovinu maternice, podstúpila chirurgickú operáciu s následným ožarovaním. Ako nežiadúci následok takejto liečby boli cievne problémy, trombóza, má tzv. „sloniu nohu", s ktorou teraz už veľa nenachodí. Aj napriek takejto nohe pracovala v záhrade, chodila ešte na roľu, vykonávala ešte všetky práce v domácnosti. Keď ochorel otec a ona sa oňho starala, trošku som jej pomáhala aj ja. Krátko po smrti otca však utrpela slabšiu mozgovú príhodu, no mala rýchlu pomoc a polovica ochrnutého tela sa ešte zotavila. Zostali „iba" následky... Má už deväťdesiat rokov.
Ja som sa chcela z vplyvu dominantnej mamy vymaniť, keď som mala devätnásť. Žila som život najprv študujúcej, potom úplne obyčajnej pracujúcej a slobodnej ženy. Na návštevu k rodičom som chodievala sporadicky.
Mala som niečo po tridsiatke, keď som si objavila hrčku. Šla som s tým na onkológiu, potom som roky chodila na kontroly. Histológia vždy preukázala nezhubný proces, tak som si z toho veľké nervy nerobila. Dnes viem, ako veľmi dôležité je prísť včas. Rada by som všetkým ženám poradila, aby sa nebáli preventívnych onkologických prehliadok, lebo tie môžu znamenať záchranu života. Dnešné spôsoby liečby a moderné medicínske prostriedky dokážu mnohé typy rakoviny vyliečiť. Aj v minulosti to tak bolo, ak pacient prišiel včas - dôkazom je moja mama. U tých invazívnych typov nádorov sa dá život liečbou aspoň predĺžiť tým, že sa zablokujú receptory, cez ktoré sa nádorové bunky nekontrolovateľne a rýchlo množia, prípadne už metastázujú do iných orgánov. Spolupráca pacienta je tiež veľmi dôležitým prvkom - nesmie sa vzdať. Základ je však v prevencii. Tiež treba zachovať správnu životosprávu a obľúbiť si pokojný životný štýl bez stresov.
Z mojej skúsenosti môžem povedať, že stres bol v mojom prípade spúšťadlom zhubného procesu. Robila som pomerne pokojnú prácu výskumníka, mala som aj výčitky, že výsledky neboli až také svetoborné. Po „nežnej revolúcii" to však bola tvrdá robota v ekomickej sfére, často bolo treba pracovať dlho do noci. Keď situácia bola menej ako únosná, riešila som ju odchodom a následným hľadaním zamestnania. Dvakrát som odchádzala z jasných organizačných dôvodov a tiež preto, lebo si niekto „zhora" chcel na uvedené miesto dať svojho nominanta. Vždy som vycítila, že niečo nie je v poriadku, a tak som sa pobrala sama; bez odstupného. Zažívala som pritom kopec stresov.
Keď ochorel otec a po pobyte v nemocnici bol ešte deväť mesiacov na posteli doma, cestovala som z práce tri hodiny autobusom k rodičom každý týždeň tak, aby som tri dni bola doma a pomohla mame v opatrovaní otca; tak som si vždy ešte deň brala dovolenku. Keď som od šéfky chcela neplatené voľno, aby som si trochu oddýchla, tak to komentovala slovami: „Veď dovolenku si si predsa vyčerpala"! Akým spôsobom, to ju už nezaujímalo. V poslednom zamestnaní, keďže som už bola vo veku po päťdesiatke, som zažila aj úskalia mobbingu, tak mi to nestálo za to a sama som odišla zo zamestnania. Nechcela som prísť ešte aj o nervy. Viem teda, čo je to byť nezamestnaná, a zároveň pracovať na plný úväzok. Už tri roky som opatrovateľkou mojej stále slabnúcej mamy. Mala som aj prácu, pri ktorej som mohla prísť domov a dať mame obed, hodinu som potom nadrábala. Zmenilo sa vedenie, musel odísť aj šéf, čo ma prijímal, ja v skúšobnej dobe tiež. Nakoniec som si vybavila aj opatrovateľský príspevok, ktorý je počítaný z výšky dôchodku opatrovanej osoby. Bol to môj jediný príjem a bol menší ako nájomné na môj byt. Žili sme takmer rok len z maminho dôchodku, takže viem, čo je nedostatok. Viem lepšie pochopiť aj núdzu iných a nerobí mi problém adresne prispieť tam, kde to viac treba.
Tento rok bol teda pre mňa iný ako tie minulé. Po mamografii, ktorú som rokmi absolvovala niekoľkokrát, ma lekárka poslala na ďalšie vyšetrenia, ktoré preukázali zhubný proces invazívneho charakteru. Podstúpila som viac operácií. Chirurgicky boli síce nádory odstránené, ale bola potrebná ďalšia liečba s kombináciou ožarovania a chemoterapie. Po ožarovaní som začala brať infúzie. Tabletková chemoterapia má trvať viac rokov. Každá liečba nesie so sebou aj vedľajšie nežiadúce účinky. Choroba si vyžaduje okrem už uvedenej liečby aj cvičenie na ruky. Pri nosení príliš ťažkých vecí, hlavne nákupov vzniká opuch; nie vždy sa mi podarí nakupovať s prineseným vozíkom. Treba tiež pohyb na čerstvom vzduchu a vyhýbanie sa akémukoľvek stresu. Pravda, pri opatrovaní sa to nedá vždy dosiahnuť, ale snažíme sa s mamou statočne.
Moja mama bola silná, a paradoxne, takou zostala až do svojej staroby, aj keď tá jej sila je dnes posudzovaná inak. Keď som ju vzala k sebe, naše úlohy sa vymenili - s tým, že ja nie som na ňu taká prísna. Niekedy sa naozaj správa ako dieťa a treba sa o ňu aj tak starať... Stala sa veľmi pokorná, odovzdaná do mojich rúk a do rúk lekárov, od ktorých nasadenú liečbu plne rešpektuje a presne dodržuje. Ale je odkázaná, aj čo sa týka jedla, na mňa. Nezapne sama šporák, aby si zohriala navarené jedlo, a čaká, kým prídem z nemocnice alebo z inej, dlhšie trvajúcej návštevy. Uspokojí sa, keď jej vysvetlím, že musím byť niekoľko hodín preč, ale vždy musí vedieť, kedy sa vrátim. Veľmi sa bojí toho, žeby som sa raz už vrátiť nemusela.
Tak si teda spolu žijeme, denne 24 hodín. Ale dá sa to. Niekedy príde vypomôcť sestra -trošku ma odbremení. Má svoje povinnosti vo vlastnej rodine, nie je to až tak často, ale cením si každú jej snahu vyjsť mi v ústrety. Dvaja bratia sa neangažujú takmer vôbec. Mama mi často vraví: „Čo by som robila, keby som teba nemala!" Choroba nás spojila a máme sa oveľa radšej ako za čias mojej mladosti. Ona si často vzdychne: „Bude tak, ako Pán Boh dá". A toto myslí veľmi vážne a naozaj. Ľúbim moju mamu a som vďačná, že ju ešte mám.
