Sedem ruží
Už tri roky bývam spolu s mamou, ktorá napriek veku si zachovala taký milý humor. Keď príde návšteva - sú to väčšinou moje dlhoročné priateľky, pár ešte zo školských čias, ktoré prídu za mnou, alebo sú to susedky z blízkeho okolia, čo sa už dobre poznáme, tak sa samozrejme rozprávajú aj s ňou. Mama sa veľmi poteší, lebo sa môže rozhovoriť o všeličom možnom, ešte z čias, keď začala pracovať, čo bolo ešte počas vojny. Ja už tie príbehy poznám, žeby som aj knihu mohla napísať, ale tí, čo k nám prídu, to ešte nepočuli, tak znova a znova o tom hovorí a musím povedať, že veľmi humorne. A veru povie aj také, čo som ešte ani ja nepočula. Niekedy ju podozrievam, že si vymýšľa. Napríklad s obľubou hovorí, že ako dievča chcela ísť za mníšku, ale jej mama ju od toho odradila poukázaním na to, že by musela dlho kľačievať v kostole na studenej dlažbe. Spoznávam ju takú, akú som ju predtým nepoznala, studnica príbehov z čias, keď mala menej ako dvadsať rokov, pamätá si aj veci spred sedemdesiatich rokov. Mala naozaj ťažký život, aj s nami piatimi deťmi, keď sme žili od výplaty k výplate. Bola to múdra žena, vedela sa obracať a nenechala si, aby ju niekto preľstil.
Každá návšteva sa cíti pri nej dobre a chváli ju za jej čulosť, aj keď len ležiacu, či sediacu na posteli, lebo nohy ju už nenosia. Keď niečo, o čom bola reč, zabudne, vždy sa vyhovorí na mozgovú príhodu, ktorá ju obrala o kus pamäte. Ukáže na hlavu a hovorí: "Táto polovica hlavy je prázdna. Druhá však ešte funguje, len mi musíte ešte raz povedať, čo ste sa ma to pýtali... už aj slabšie počujem". Občas príde aj sestra a zahrajú sa spolu kanastu. Je to taká naša rodinná hra, ktorú hráme už roky a aj ja som ju hrávala s mamou hlavne preto, lebo pri hre sa vedela radovať ako dieťa. Pri počítaní bodov na konci hry si cibrila pamäť a vždy mala veľkú radosť, keď sa jej podarilo nahrať viac bodov ako mne. A ešte rada lúšti krížovky. Vždy sa ma vypytuje ťažšie alebo cudzie slová, ktoré jej neprídu na um, ale tajničku už doriešim sama. Tento rok sme sa spolu hrávali menej. Aj mama aj ja sme viac času strávili na lôžku. Pre mňa to bol rok skúšky. Musela som sa vyrovnať s bolesťou, prijať bremeno choroby, iných trápení a neúspechov... Tento rok nebol zlý, ale bol celkom iný ako tie ostatné.
Viac som prežívala všetky udalosti, operáciu, ožarovanie, ďalšiu terapiu... Viac chápem ľudí, ktorí majú podobné problémy. Vždy som všetko zvládala a slabosť mi bola cudzia. Dnes mi je blízka. Zvládam veci len s veľkou námahou. Všímam si čakajúcich na onkológii, dávam sa s nimi do reči, všímam si na ulici najmä starších, s paličkami ako barličkami, prihováram sa im. Ľudia majú radi úsmev a ním si ich tak trochu získavam. Stretávam babky, ktoré sa pozdieľajú, sú radi, keď ma vidia, keď vedia, že je tu niekto, kto má pre nich uši. Už sa poznám aj s niektorými babkami v penzióne, kde chodievam pre obedy. Nemusím tak často variť a veľmi mi to ušetrí čas. Stačia menšie nákupy a večer mi stačí pripraviť len ľahšiu večeru.
Silvester som chcela stráviť v partii s priateľmi, lepšie - s priateľkami, s ktorými som sa často stretávala a roky sme chodievali spolu aj na turistiku. Každý rok sa takto na Silvestra stretáme. Mama ich všetkých nepozná, ale poradila mi, že ak tam bude nejaký slušný muž a budeme aj tancovať, že sa nemusím domov ponáhľať, že vydrží. Ja som ju v tom nechala, že aj dáky frajer sa môže pritrafiť, veď nie som ešte taká stará... :) Nechala som jej pustený televízor a ovládač. Ak by ju program nebavil a chcela si radšej pospať, tak stačí stlačiť naspodu ten červený knoflíček. Ale nebolo treba, našla som ju čakajúcu na mňa. Priniesla som jej čerstvú voňavú makovú aj tvarohovo-orechovú štrúdľu, ktorú napiekla kamarátka, čo nás vozí autom na leto do staršieho rodičovského domu a na zimu sem do teplejšieho paneláku.
Na stretku som zažila veľké prekvapenie. Domáca pani mala na stolíku pripravenú kyticu zo siedmich krásnych ruží. A zabalený darček. Veľmi som tie ruže obdivovala a chválila jej domácnosť, ako krásne má všetko nachystané - perfektne prestretý veľký stôl, ktorý čakal len na to, aby sme zasadli a zjedli menu, ktoré bolo také ako štedrovečerná večera. Bola som v meste a odtiaľ sme autom prišli naraz piati. Pred začiatkom večere hostiteľka chytila kyticu a povedala: "Som veľmi potešená, že vás môžem privítať, ale predovšetkým som rada, že je medzi nami naša Petra, ktorá prežila veľmi ťažký rok". Mne povedala: "Táto kytica je pre teba a k tomu ešte tento darček". Po otvorení som zistila, že je to antikorová miska, v ktorej bola ešte bonboniera MERCI. Tak taký záver roka som nečakala. A môžem povedať, že bol ťažký?
Niečo skončilo, niečo začína. Ako dobre padne mať takých dobrých priateľov...
