Prešlo už dvadsať storočí
a šestnásť rokov na to.
Ďalší rok čo nás čaká?
Doba kamenná, tá nás
tak veľmi láka?
Ak sa človek nespamätá
a nevšimne si Boží plán,
v oznamovaciu sa zmení veta,
bude pýtať svoju daň
do konca sveta.
Je tu však aj čas nádeje:
vziať do hrsti rozum, cit.
Zmeniť dobu chorú, temnú,
v svojom srdci precítiť
zmenu príjemnú.
Prijať Božie plány s ľuďmi,
obrátiť svoj zrak k nemu,
oddialiť tak ten deň súdny...
Žiť radikálnu zmenu.
Nehonobiť – byť!
Dodržiavať, verne plniť
sľuby, dohody a plány.
Nezabíjať, neklamať ,
jednoducho slušne žiť.
Tak iným svetlo priblížiť.
Ilúzia, chiméra? Nie!
Je to svitanie.
Chorá doba, no kúsok svetla v nej:
Rodinka osemčlenná
príkladom aj pre vás,
milujúce srdcia, mladí.
Šesť krásnych slniečok
a siedme pod srdcom mamy...
Nie je vám nik takto známy?
Neopísateľné šťastie,
radosť, pokoj v duši.
Tak im to sluší!
Boh im tak žehnal počas
trinástich rokov.
Oni život prijímali,
neničili, milovali, pevne stáli.
Boh daroval im múdre hlavy.
A takto môžu – musia (!)
začať žiť naši mladí.
Milujúce srdcia.
Ak si kresťan, krst svoj prijmi.
Ak ním nie si, v pravde ži!
A neopísateľné šťastie, radosť,
lásku Svetlo k tebe priblíži.
