Je druhý júl.
Linkový autobus a vyše
sedem hodín cesty v ňom.
Zvládnem to, keď bolí hlava,
kĺby a kolená?
Obavy potlačím, víťazí silné rozhodnutie
ísť za mojím snom: Stretnúť sa s Matkou.
Čaká ma, a nie sama.
Ľudí je plné nádvorie a aj dom.
Unavená, ale aj tak v pohode.
Prekročím prah kaplnky
s jej vzácnym obrazom.
A zrazu sa to stalo...
Úžas sa ma zmocnil,
takmer srdce biť prestalo.
Šla som prosiť, aby
uzdravení boli moji blízki.
Nie ja, na bolesti už zvyknutá.
A odrazu bolesť preč,
bežím ako srnka, strácam reč,
srdce radosťou skáče,
na organe ktosi tíško brnká
a ja bez bolesti kľakám pred obraz.
Matička, nie len raz,
ale nespočetnekrát ďakujem.
Na ďalší deň tristo schodov
do veže a toľko aj naspäť.
Bez zadýchania, bez bolesti.
Čerstvá som, nie unavená z cesty.
Aj celé štyri dni a všetky ďalšie...
Muž bolesti zbavil ma bolestí
na príhovor Matky.
Bála som sa, že nespozná ma.
Svedčím, že On milosrdný je.
Náš Pán je taký.
Uzdraví a dá silu
tomu, kto uctí si Jeho
a aj našu Matičku milú.
Jasaj, duša, pred tvárou Kráľa a Pána.
Chváľ ho s radosťou a piesňou vďaky.
