DEUS CARITAS EST
S vydaním tejto encykliky sa pápež poponáhľal a dal ju ešte v tom istom roku ako bol zvolený za pápeža - v roku 2005. Je to taký jeho darček pre všetkých veriacich k Vianociam, na slávnosť Narodenia Pána. Má dve časti:
1. Jednota lásky v stvorení a v dejinách spásy
2. Uskutočňovanie lásky v Cirkvi ako spoločenstve lásky
Vyberiem iba pár citácií z 1.časti tejto encykliky (1.vyd. SSV Trnava, 2006). Nepovažujem sa za teologicky vzdelanú osobu, som obyčajný laik ako asi 99% z vás, čo toto čítate:
„Božia láska k nám je základnou podmienkou života a kladie rozhodujúce otázky o tom, kto je Boh a kto sme my"... „Láske medzi mužom a ženou, ktorá sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho, dalo antické Grécko názov eros ". (s.7). „Gréci... videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu „božskou bláznivosťou", ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť"... Eros sa teda oslavoval ako božská moc, ako spoločenstvo s božským"... „Proti takejto forme náboženstva, ktorá vystupuje ako veľmi silné pokušenie pre vieru v jediného Boha, sa Starý Zákon postavil s najväčšou rozhodnosťou, bojujúc proti nej ako proti perverzii náboženskosti. Tým však vôbec neodmietol eros ako taký. Vyhlásil len vojnu ničivému prekrúteniu, pretože falošné zbožšťovanie erosu, ktoré tu nastáva, ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho. ...neovládaný eros nie je extázou, výstupom k božskému, ale naopak, pádom, degradáciou človeka. Z toho vidno, že eros potrebuje disciplínu a očistenie, aby nedával človeku len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím". (s.8-9)
„Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. ...Ostentatívne zvelebovanie tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu askézy, odriekania, očisťovania a uzdravení." (s.11)
..."Vynorila sa otázka, či posolstvo o láske, ktoré nám oznamuje Biblia a Tradícia Cirkvi, má niečo spoločné so všeobecnou ľudskou skúsenosťou lásky, alebo či je skôr proti nej. Hľadajúc odpoveď, skúmali sme dve základné slová: eros ako výraz označujúci svetskú lásku a agapé ako vyjadrenie pre lásku založenú na viere a ňou formovanú. ... ako typická pre kresťanstvo bola predstavovaná... agapé; ...pre nekresťanskú kultúru... eros. Ak by sme takéto stavanie do protikladu priviedli do extrémnych dôsledkov, kresťanstvo by bolo vo svojej podstate odtrhnuté od základných životných vzťahov ľudskej existencie... V skutočnosti eros a agapé - vystupujúcu i zostupujúcu lásku - nemožno nikdy úplne od seba oddeliť. O čo viac obe - i keď v rozličných dimenziách - nachádzajú správnu jednotu v jedinej skutočnosti lásky, o to viac sa uskutočňuje pravá povaha lásky ako takej... Človek nemôže žiť ani výlučne z darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody. Ale aby sa stal takým prameňom, on sám musí piť, stále znova, z toho prvotného, pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska." (s.13-14)
„Pravá novosť Nového zákona nespočíva v nových myšlienkach, ale v samotnej postave Krista, ktorý dáva pojmom telo a krv neslýchaný realizmus. ... V Ježišovi Kristovi sám Boh hľadá „stratenú ovcu", trpiace a zblúdené ľudstvo. V jeho smrti na kríži sa uskutočňuje obrátenie sa Boha proti sebe samému, v ktorom sa daruje človeku, aby ho vyzdvihol a spasil - to je láska v jej najradikálnejšej podobe. Pohľad na Kristov prebodnutý bok, o ktorom hovorí Ján, dosvedčuje to, čo bolo východiskovým bodom tejto encykliky: „Boh je láska" (1 Jn 4,8)." (s.21)
„Zostávajú nám ešte dve otázky: Môžeme vôbec milovať Boha, ktorého nevidíme? A možno lásku prikázať? V 1. liste sv.Jána čítame: „Ak niekto povie: ´Milujem Boha´, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1 Jn 4,20). V kontexte tohto listu je ...zdôraznené neoddeliteľné spojenie medzi láskou k Bohu a láskou k človeku. Obe sú tak úzko späté, že hovoriť o láske k Bohu sa stáva klamstvom, ak sa človek uzatvára pred blížnym, alebo ho dokonca nenávidí... láska k blížnemu je cestou, aby sme stretli Boha a zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu. ...Božia láska sa objavila medzi nami, stala sa viditeľnou tým, že „Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život" (1 Jn 4,9). Boh sa stal viditeľný: v Ježišovi môžeme vidieť Otca". (s.25)
„Len služba blížnemu otvára moje oči, aby som videl, čo pre mňa robí Boh a ako ma miluje. ...Láska k Bohu a láska k blížnemu sú nerozlučné, sú jediným prikázaním. Obe však žijú z vľúdnej lásky Boha, ktorý nás miloval ako prvý. Tak už nejde o prikázanie, uložené zvonku, ktoré nám predpisuje nemožné, ale o skúsenosť lásky, darovanej zvnútra, ktorá si zo svojej povahy vyžaduje, aby sa šírila ďalej" (s.28).
