SPE SALVI
Encyklika SPE SALVI - O kresťanskej nádeji bola napísaná v treťom roku pontifikátu Benedikta XVI. a ním podpísaná na sviatok svätého Ondreja apoštola 30. novembra 2007.
(Pozn.: Podľa evanjelia Ondrej, učeník Jána Krstiteľa, prvý nasledoval Ježiša. Hneď išiel za svojím bratom Šimonom a povedal mu: „´Našli sme Mesiáša´, čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: ´Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas´, čo v preklade znamená Peter." /por.Jn 1,40-42/. Až tretia, najrozsiahlejšia encyklika - Caritas in veritate - bola podpísaná 29.júna 2009, čo je dátum svätých apoštolov Petra a Pavla. Už z toho možno usudzovať, že svoje diela podpisoval s určitým zámerom. Prvá - O láske bola daná na Vianoce, druhá - O nádeji na sviatok sv.Ondreja, ktorý prvý nasledoval Ježiša, a posledná - Caritas in veritate, v ktorej je vlastne zhrnutá sociálna náuka Cirkvi, so zreteľom na lásku v pravde, ktorej princípom je spravodlivosť a spoločné dobro. A všetko čo napísal, sa snažil sám Benedikt XVI., Petrov nástupca, celý svoj pontifikát aj praktizovať v úplnom darovaní sa službe Bohu a všetkým ľuďom dobrej vôle.)
„´Nádej´ je ústredný pojem biblickej viery, natoľko, že v mnohých úsekoch sa zdá, že ´vieru´ a ´nádej´možno navzájom zameniť. Aj keď prvý Petrov list povzbudzuje kresťanov, aby boli vždy pripravení dať odpoveď ohľadne Logos - zmyslu a dôvodu - ich nádeje, ´nádej´sa tu rovná ´viere´. Pavol pripomína Efezanom, ako pred tým, než stretli Krista, boli ´bez nádeje a bez Boha na svete´/Ef 2,12/. Aj Solúnčanom hovorí: ´Vy sa nemusíte zarmucovať ako ostatní, čo nemajú nádej´/1 Sol 4,13/. Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľným aj život v prítomnosti. ... Evanjelium - ´radostná zvesť´- nie je len oznámením vecí, ktoré možno vedieť, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život." (s.3-4)
„Dospieť k poznaniu Boha, pravého Boha, znamená dostať nádej."
Potom tu uvádza príklad a myslí na Afričanku - sväticu Jozefínu Bakhitu, ktorá prešla peklom otroctva u krutých majiteľov, no potom sa dostala k veriacim ľuďom a našla veľkú nádej v tom, že zakúsila toto: ´som bezpodmienečne milovaná a čokoľvek sa stane, táto Láska ma očakáva´. Bola pokrstená a pobirmovaná a prijala sv. prijímanie. Už nebola viac otrokyňou, ale slobodnou Božou dcérou. (s.5-7) ... „Život nie je jednoduchý produkt zákonov a zákonitostí hmoty, ale vo všetkom a súčasne nad všetkým je osobná vôľa, je Duch, ktorý sa v Ježišovi zjavil ako Láska. (s.9) „Pán je môj pastier, nič mi nechýba... Aj keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.."./Ž 23/. Pravý pastier je ten, ktorý pozná aj cestu prechádzajúcu údolím smrti. Ten, ktorý je na ceste poslednej osamelosti, na ktorej nás nikto nemôže sprevádzať, kráča so mnou a vedie ma po nej. On sám prešiel touto cestou, zostúpil do kráľovstva smrti, zvíťazil nad ňou a vrátil sa, aby ňou teraz sprevádzal nás, aby nám dal istotu, že spolu s ním nájdeme priechod. Vedomie, že existuje ten, ktorý ma sprevádza aj v smrti, a jeho „prút a palica sú so mnou", a preto sa" nemusím báť zlého" /Ž 23/ toto bola nová „nádej", ktorá vychádzala nad životmi veriacich. (s.11)
Benedikt XVI. je teológ a v encyklike si neodpustí ani teologické úvahy o dvoch druhoch podstaty - hypostasis a hyparchonta - a dvoch spôsoboch života, ktoré vyjadrujú. „Viera je hypostatis (podstata) toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme" (Hebr 11,1). Grécke slovo ´hypostasis´sa do latinčiny prekladá ako ´substantia´. Tomáš Akvinský hovorí takto: viera je ´habitus´, teda trvalá dispozícia duše, vďaka ktorej v nás začína večný život a rozum je vedený, aby súhlasil s tým, čo nevidí... ´zárodok´ - v nás prítomné to, v čo dúfame: všetko, pravý život. Hyparchonta sú majetky, to, čo je v pozemskom živote živobytie, doslova základ, „substancia" toho, s čím sa v živote počíta. Táto „substancia", normálna životná istota, bola kresťanom odňatá počas prenasledovania.
Schopnosť očakávať, trpezlivo znášajúc skúšky, je pre veriaceho potrebná, aby „získal prisľúbenie". V antickom judaizme sa výraz hypomone používal výslovne na vyjadrenie očakávania Boha, charakteristické pre Izrael: vytrvalosť vo vernosti Bohu na základe istoty zmluvy vo svete, ktorý je proti Bohu. Tak toto slovo vyjadruje žitú nádej, život založený na istote nádeje. V Novom zákone toto očakávanie Boha, toto státie na Božej strane, nadobúda nový význam: v Kristovi sa ukázal Boh. Už nám oznámil „podstatu" budúcich vecí, čím očakávanie Boha nadobúda novú istotu. ... Výrazom hypostole, sa naopak, vyjadruje izolovanosť od človeka, ktorý nemá odvahu povedať jasne pravdu, lebo je možno nebezpečná. Toto cúvanie pred ľuďmi s ustráchaným duchom vedie k „záhube" /Hebr 10,39/. „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy" - /2 Tim 1,7/. (s.12-16)
V ďalších častiach encykliky pápež pojednáva o tom, čo je večný život a či je kresťanská nádej individualistická? Odvoláva sa na úvahy cirkevných otcov, sv. Ambróza, sv. Augustína, vízie iných duchovných autorov, ale dáva aj svoju víziu o premene kresťanskej viery - nádeje v novoveku a o úlohe pokroku v ňom. (s.16-30). Pravú tvár kresťanskej nádeje vidí jedine v Bohu. „Pravou, veľkou nádejou človeka, ktorá pretrvá napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh - Boh, ktorý nás miloval, ktorý nás miluje ´až do konca´, ´až do krajnosti´ /por. Jn 13,1 a 19,30/. Koho sa dotkne láska, začína tušiť, čo vlastne znamená ´život´. Začína tušiť, čo znamenajú slová nádeje, ktoré zaznievajú pri obrade krstu: od viery očakávam ´večný život´- život, ktorý je celý a bez ohrozenia a vo všetkej svojej plnosti jednoducho život."„A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" /Jn 17,3/. (s.35)
