Človek, ktorému zveril Boh prírodu, sa k nej začal správať macošsky už vtedy, keď vymyslel prvý primitívny nástroj na zabitie nenarodeného človeka. Málo si uvedomujeme, že už prvým siahnutím na ľudský plod človek nasmeroval svoje aktivity proti Božej prírode, proti Božiemu stvoriteľskému plánu. Začal tým, čo bolo vrcholom stvorenstva. Začal zabitím ľudského embrya. ktoré nestvoril. Preto považujem prvé usmrtenie ľudského plodu za bod zlomu v histórii vzťahu človeka k prírode. Tam niekde začal dvojitý úder človeka najprv na seba samého a potom pomocou technického pokroku na Božiu prírodu. Stará pravda, že Boh je jediný, ktorý má moc nad životom a smrťou, začala v pamäti ľudstva stále viac absentovať. Človek sa chcel postaviť na miesto Boha, chcel a chce rozhodovať o tom, kto má žiť a kto zomrieť, chce rozkazovať prírode. Tu nachádzame príčinu našej zdevastovanej prírody, našej osobnej duchovnej devastácie a ďalších dôsledkov, ktoré výstižne nazýva blahoslavený pápež Ján Pavol II „kultúrou smrti".
Ako ďaleko sme sa v súvislosti so zabitím nenarodených dostali a ako podstatne sa zmenilo svedomie človeka ukazuje spätný pohľad na históriu potratov. Už 4000 rokov starý Chamurapiho zákonník odsudzoval potrat, aj keď bol nedobrovoľný alebo neúmyselný. Asýrske zákony neboli o nič menej prísne. Slávnou Hippokratovou prísahou sa lekár zaviazal, že neposkytne jed ani potrat, ani v prípade, že by ho o to žiadali. V Ríme bol podľa Mommsena potrat považovaný za závažnú nemorálnosť. Gréci považovali potrat za zločin, u Židov bol podľa Jozefa Flávia potrat trestaný smrťou. Rovnaká rigoróznosť sa nachádza v právnych poriadkoch západu u Vizigótov, vo Francúzsku, Anglicku atď.
O odsúdeniach potratov v kresťanskej tradícii sa nebudem zmieňovať, pretože Cirkev ho vždy považovala za nesprávny. Postoj Cirkvi uznáva a chráni ľudskú bytosť od počatia v lone matky až po prirodzenú smrť. Tento postoj donedávna zastávali aj kódexy lekárskej morálky a právne poriadky väčšiny krajín, ktoré boli považované za civilizované. Prvotným cieľom legislatívy bola ochrana bezbranného nenarodeného dieťaťa ako najslabšieho článku spoločnosti. Zákonodarca takto deklaroval vôľu účinne ochrániť dieťa ešte pred narodením.
Kam sme sa však dostali od vykonania prvého „zabitia" nevinného nenarodeného dieťaťa? Dôsledky sa odzrkadľujú v mravnej biede dnešnej spoločnosti. Bieda ekonomická, ekologická, morálna. Niekto sa nám pokúša nahovoriť, že „zabitie nenarodeného" je výdobytok našej civilizácie. Že registrované partnerstvá sú cieľom našej slobody. Že milosrdná smrť je prejavom ľudskosti. Že korupcia patrí k politike. Že „hriech" je normálnou súčasťou nášho života. Upozorniť na mravnú dekadenciu znamená získať nálepku moralizátora, rozprávkara, jednoducho človeka, ktorý narušuje súčasný„optimálne" nastavený spoločenský systém. Pýtam sa, nie sú naše hodnoty tak nejako „upside down"?
Viem, že budete namietať a považovať moje tvrdenie za zastarané, spiatočnícke, nemoderné. Je však úsudok tých, ktorí vnímajú „hriech" ako normálnu súčasť života, zdravý? Nesvedčí to o „degenerovanom svedomí" a necitlivosti voči piatemu Božiemu prikázaniu?
V závere by som chcela podčiarknuť jednu závažnú skutočnosť. Potrat je bod zlomu aj v politickej orientácii jednotlivých krajín sveta. V USA je kontinuálnou súčasťou politického zápasu, v Európe sa radšej o ňom vôbec nehovorí, aby sa nenarušila pokojná hladina „hriešnosti", aby sa udržalo určité dosiahnuté status quo. Dejiny kresťanských politických strán ukazujú, že legalizácia umelého potratu vždy posunula krajinu bližšie ku kultúre smrti. Ako sa na tomto procese podieľali práve európske kresťansko demokratické strany uvádza faktami podložený prehľad v knihe Levy prichádzajú od Vladimíra Palka.
Blížia sa voľby a po voľbách nová koalícia. O potrate sa nikto z politických strán nezmieňuje. Je to nepopulárne, priam nebezpečné kaziť si predvolebné preferencie. Napadlo niekoho, že práca, zamestnanosť, diaľnice, ekonomický rast nevyriešia základný problém budúcnosti našej krajiny? Ak je súčasný populačný rast 0,33%, nie je najvyšší čas ovplyvniť reprodukčné správanie obyvateľstva vytvorením novej legislatívy na ochranu nenarodeného dieťaťa? Uvedomujeme si, že sme v otázke ochrany nenarodeného dieťaťa ešte nič nespravili? A to je vyše dvadsať rokov po revolúcii a komunistický interrupčný zákon z roku 1986 stále platí tak ako staré komunistické zvyky a obyčaje, ktoré sú ešte stále permanentnou súčasťou mentálnej výbavy našej slovenskej pospolitosti.
