Celé rodiny. Podáte im fľašu vody, jedlo, sedia oproti vám a sú to živí ľudia. V očiach majú niečo, čo má v duši len človek, ktorý opustil všetko, čo mal, čo žil a vydal sa do neznáma. Bolesť, vojnu, smútok.
Kúsok od ospalej maďarskej dedinky, zaliatej slnkom v nedeľnom popoludní. Prúd ľudí. Kráčajú po ceste, po koľajniciach, vynárajú sa z lesa.
Vyzerajú tak, ako ich v posledných dňoch vidno vo všetkých médiách. Špinaví, unavení. Zástup. Dav. Lenže toto nie je dokument.
Všetky tie zničené nohy, rany. Špina, bolesť. Nesiem na rukách do provizórnej ordinácie dieťa s vysokou teplotou, má asi dva roky.
Mama nevie po anglicky, zháňam sýrskeho dobrovoľníka, ktorý tlmočí. Dozvedáme sa, že včera mala teplodu 41° C. Iné dieťa, asi polročné, sa zdravotníčke nepozdáva, je akési malátne. Zistíme, že jedlo naposledy pred dvomi dňami. V noci je ešte horšie. Prichádzajú podchladení, premrznutí.
Najťažšie sú okamihy, keď úprimne a precítene ďakujú za fľašu vody. Za trochu pozornosti a sendvič. Stará pani, ktorá ledva chodí. Vezmem ju pod pazuchu a prevediem na začiatok radu pred autobusom. Bozkáva mi ruku. Som na nohách už toľko hodín, že čoraz ťažšie prekonávam slzy a fungujem. Všetci sú slušní, pokojní. Väčšina je nesmierne vďačná.
Šialenstvo ako z filmu. Na horizonte sa na konci cesty objaví skupina, 20, 60, niekedy aj 100 ľudí. Pomaly kráčajú k nám. Chystáme vodu, jedlo, ošetrených ľudí posielame do stanov, nech je miesto pre ďalších. Jedni nie sú hotoví a už prichádzajú ďalší. Na chvíľu si sadneme, niekto sa pozrie na horizont a vstáva – no poďme. Posledné hodiny pred zatvorením hranice.
Všetci chcú ísť do Nemecka. Odvážajú ich autobusmi. Nikto im nič nehovorí, maďarskí policajti po nich revú. Snažíme sa ich upokojovať, vlievať nádej. V noci, keď príde pre nich autobus, budia ich po polhodine vyčerpaného spánku búchaním pelendrekmi po stanoch a krikom. Hovoríme im, že ich berú na stanicu, odtiaľ vlakom k rakúskej hranici. Tá je už zavretá, ale to sa im povedať nedá. Nikto nevie čo bude.
To nie je dokument. To sú živí ľudia. Matka, ako ja. Chalan, ktorý vyzerá ako syn mojej kamarátky. Starší pán so šibalským pohľadom – a ja vidím svojho strýka. V ich očiach, v ich pohľadoch vidím ľudí, ktorých dobre poznám. Rodinu, známych, kamarátov. Lenže títo sú na úteku. Musíme im pomôcť. Inak stratíme nárok nazývať sa ľudskými bytosťami.
Musíme toto šialenstvo zastaviť. A musíme pomôcť všetkým tým, ktorí tu už sú. Ide zima. Pred našimi očami sa deje história. Už tušíme, že svet nebude ako predtým. Ešte nevieme, aký bude. Pretože to záleží od nás.
Dá sa písať o mnohom ďalšom. O ekonomických migrantoch, o partiách mladých chlapcov z Afganistanu, z ktorých šiel strach. Ale ešte väčší na mňa išiel z ozbrojenej maďarskej domobrany v maskáčoch a kanadách. To všetko sú detaily – 80% ľudí boli vojnoví utečenci, rodiny, deti. 90% pomoci bolo super. A ľudia fantastickí.
Podľa informácií UNHCR a ďalších organizácií za posledný deň pred uzavretím hranice prešlo zo Srbska do Maďarska 25-tisíc ľudí.
Slovenská humanitárna organizácia Magna – deti v núdzi zriadila v spolupráci s UNHCR na maďarsko-srbskej hranici neďaleko Ásotthalomu tábor - tzv. collection point pre utečencov prechádzajúcich zo Srbska do Maďarska. Miesto pár sto metrov od hraničnej čiary. Tím 14 pracovníkov a dobrovoľníkov Magny im poskytoval základné medicínske ošetrenie, vodu, jedlo, oblečenie a oddych, kým ich nevyzdvihli autobusy, ktoré ich premiestňovali ďalej.
Tím Magny bol na mieste od piatku, hranice sa zatvorili v pondelok v noci. Magna zostala ako posledná z organizácií a ešte v noci a v utorok ráno po uzavretí hranice ošetrovala posledných utečencov. Za päť dní prešli collection pointom tisíce ľudí. Strávila som s Magnou posledných 24 hodín pred uzavretím hranice.
