Nuž, ale kto je krutý, Boh či ľudia? Táto otázka zo mňa vystrelila hneď po prečítaní nadpisu. Potom prišli aj ďalšie zvlášte otázky. Nie len ľudia sú krutí. Môže človek za to, ak dostane rakovinu? Zväčša asi nie. Pri zverstvách v Afrike si odpoveď dám ľahko, no ľudia túto tragédiu spôsobujú, ale pri rakovine, ťažko už používať tento ľúbivý argument. A je to zvláštne, že by sme za kus odhryznutého jablka museli trpieť tak dlho. Ale pridružujú sa i ďalšie otázky, mohli by sme cítiť krásu, lásku, nehu, bez utrpenia? Môže byť biela bez čiernej? Nemôže. Ani láska bez nenávisti. Je to tak zvláštne vymyslené.
Ale najpodstatnejšia otázka, ktorá ma napadla bola, či by sme sa chceli vzdať vlastnej vôle. Vlastného života. Či by sme chceli, aby zakaždým, keď sa to práve nám nepáči zostúpil Boh a niečo pozmenil. To by sa isto našlo mnoho ľudí, ktorí by Boha zatracovali, demonštrovali by pred kostolmi a žiadali, aby im Boh dal slobodný život i rozhodnutia. A čo vlastne chceme? Dokonalý život bez utrpenia? Alebo chceme len toho utrpenia menej? Neviem. No neraz sa mi stalo, že i tragická udalosť v mojom živote sa neskôr ukázala, ako pre môj život veľmi významná, bez ktorej by som nemohol byť tam kde som. Bez ktorej by som možno zakrpatel, prestal sa vyvíjať a zostal stáť na jednom mieste. A tak si myslím, že všetko je tak, ako má byť.
