Po tom, čo sme sa ďalší deň po príchode vybalili, sme sa šli pozrieť na pláž. Kam inam by mohli smerovať prvé kroky Slováka, ktorý more vo svojej krajine nemá. Pozdĺž pláže sa tiahne niekoľko kilometrový boardwalk. Je to promenáda, ktorú z jednej strany lemuje vcelku široká pláž a z druhej nespočetné množstvo pizzérií, obchodov s plážovým vybavením, zmrzlinární, obchodov s oblečením, kolotočov a zábavný park. Letný dovolenkový rezort ako má byť.
Určite ste počuli o kultúrnych šokoch, ktoré ľudia zažívajú v novo navštívených krajinách. Nemôžem povedať, že by som zažil zrovna kultúrny šok, no niektoré veci ma na Američanoch prekvapili. Už predtým ako som do USA išiel, som počul, že Američan sa vás vždy opýta ako sa máte a pritom ho to vôbec nezaujíma. Áno, pýtajú sa to. No za ten čas, čo tu som, som zistil, že sa nejedná o čisté „zisťovanie“ ako sa ten druhý má. Je to skôr forma pozdravu. Je to dlhšie ako slovenské čau a odpoveď na to ahoj. V USA to prebieha nasledovne: Hi, how are you? Good, how are you? Good thanks. Pýtal som sa na to už aj Američanov a povedali mi, že proste to sa tak hovorí skoro pri každom stretnutí. Čiže netreba to brať tak, že sa ma niekto pýta takú vážnu vec ako sa mám a pritom ho to nezaujíma. Teda ako som už spomenul, na toto som bol zhruba pripravený, no na čo som pripravený nebol, bolo to, že ľudia sa na ulici bežne na vás usmievajú. Len tak, keď okolo nich prechádzate. Jeden by si mohol myslieť, že ho to pekné dievča balí, keď pri prechádzaní okolo sa zoširoka usmieva. Dokonca sa vám na ulici aj pozdravia. Zo začiatku som bol trochu v pomykove, no teraz si už zvykám a usmievam sa tiež takmer na každého a bez problémov sa odzdravím. Zase by si Slovák mohol povedať, že prečo sa na mňa niekto usmieva, keď k tomu nemá hlbší dôvod. Nie je to nesprávne myslenie, avšak prečo nie? Veď je to príjemné a zlepší to človeku náladu.
Ďalším, ale iba miernym šokom pre mňa bolo, že tu je strašne veľa ľudí zo zahraničia. Ako to viem? Tak, že keď sa prechádzam po boardwalku, či niekde po ulici a idú okolo mňa ľudia, počujem ich rozprávať v inom jazyku ako v angličtine. V USA sa to však dá chápať, pretože táto zem bola objavená Krištofom Kolumbom až v 15. storočí, je to teda trochu iné, ako napríklad krajiny Európy, ktorých história siaha ďaleko do minulosti. Poviem vám, je to aj celkom zaujímavé, vidieť toľko zahraničných ľudí pokope. Fajn je to, že vás tu nikto neberie ako nejakého čudného cudzinca, pretože cudzinec je tu takmer každý. Len tu v Ocean City som stretol ľudí z Francúzska, Talianska, Česka, veľa Slovákov, Poliakov, Maďarov, Ukrajincov, Bulharov, Albáncov, Macedóncov, Chorvátov, cez Rusov, Turkov až po Mexičanov, Egypťanov či Thajcov. Celkom zaujímavý výber, čo poviete? A to som ešte len v malom meste, vo veľkých bude zastúpený určite celý svet.
Ďalšou zaujímavosťou je, že sa Vám cudzí človek bez problémov prihovorí. A je jedno, či to je dôchodca alebo malé dieťa. Keď sme kráčali po boarwalku, kamošovi Edovi, ktorý držal v roku GoPro kameru sa odvážne prihovoril malý Američan, že Wau, ty máš GoPro, koľko ťa stála? Mne osobne sa stalo, že sa mi prihovoril jeden starší pán. Bolo to pred McDonaldom niekedy poobede. Išli sme z pláže, ja som nemal na sebe tričko, iba uterák prevesený cez krk, kedy mi pri vstupe do McDonaldu povedala jedna pracovníčka: „We cannot serve you without T-shirt.“ Tak som musel zostať vonku a čakať na kamarátov. Vyšiel som teda pred mekáč, sadol som si na obrubník a užíval si americké slnko. Cez parkovisko smerom ku mne pomalým krokom kráčal starší pán. Išiel aj smerom k McDonaldu, no nejak som mal pocit, že ide za mnou. Keď už bol asi 2 metre odo mňa, spustil: „Are you son of Sam Bennett?.“ Odpovedám mu: „No, I am not.“ On skúsil znova: „Son of Sam Bennett senior.“ Ja mu vravím: „No, I am not from the US.“ „Where are you from?“, pýta sa ma. „I am from Europe.“ „Which country?“ On na to. „I am from Slovakia.“ Po tejto mojej vete bol pár sekúnd ticho, vyzeral, že nad niečím premýšľa. Potom vraví: „Capital city of Slovakia is Bratislava, right?“ Ja prekvapený odpovedám, že „Yes, it is. How do you know?“ „I´ve read“, odpovedal mi a odkráčal.
Bol som rád, že nejaký Američan vie, že Slovensko existuje. Tu v USA zisťujem, že treba byť hrdý na svoju krajinu. Takmer všetci, čo tu sú, rozprávajú o svojej krajine to dobré a nehanbia sa, že pochádzajú odinakiaľ. Slovák si povie, na čo mám byť hrdý? Na Fica, na Širokého či Nemečeka? Na predražené PPP projekty či na korupciu v súdnictve? Nie, toto ani zďaleka nie je Slovensko. Slovensko sú Vysoké Tatry, festival Pohoda, firma Eset, lietajúce auto, ktoré vymysleli Slováci, Slovensko sú ľudia, ktorí študovali na najprestížnejších svetových univerzitách ako Harvard, Oxford, či Georgetown. Slovensko je bryndza, veľký rezeň na tanieri. Takisto je Slovensko Milan Rastislav Štefánik a pre mnohých aj Andrej Kiska. Nehľadajme len to zlé, vyzdvihujme a podporujme to dobré, sami buďme tou dobrou zmenou. Američania majú na domoch vyvesené svoje vlajky. Ja mám zatiaľ iba 24, ale keď budem mať vlastný dom, budem mať na ňom vyvesenú slovenskú vlajku a s hrdosťou budem tak doma ako aj v zahraničí hovoriť, že áno, ja som Slovák.
