Abbasi et al. BMJ 2002; 325: 1472-1475: Zdá sa, akoby tento citát z British Medical Journal napísali cielene pre nás.
V hodnotení svetových univerzít sa dve zo slovenských univerzít - Univerzita Komenského a Slovenská technická univerzita - umiestnili niekde medzi 600. – 800. miestom. V lokálnejšom hodnotení, medzi 150 univerzitami v strednej a východnej Európe a strednej Ázii sa Univerzita Komenského umiestnila na 40. mieste a Slovenská technická univerzita na 87. mieste. To je dobrý východiskový bod pre úvahu. Môžeme sa posunúť vyššie? Teda, ak sa chceme. Ak áno, ktoré z kritérií by sme mohli vylepšiť?
V hodnotení univerzít v slovenskom merítku sa medzi problémami s akreditáciou opakovane uvádza problém s nízkou publikačnou aktivitou doktorandov. Požiadavky na publikačné výstupy pre obhájenie titulu PhD na týchto dvoch univerzitách sú nasledovné (príklady sú z webových stránok univerzít):
Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského, Bratislava: „Minimálny počet publikácií potrebných k obhajobe PhD práce: 1 vedecká publikácia v karentovanom časopise alebo 2 vedecké štúdie z toho jedna v recenzovanom časopise.“
Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Bratislava: „Výsledkom vedeckej časti doktorandského štúdia a jedna z podmienok prijatia dizertačnej práce k obhajobe sú medzinárodne akceptované publikácie - doktorand v dennej aj externej forme musí byť autorom minimálne 2 vedeckých prác in extenso, pričom jedna práca musí byť v indexovanom časopise a druhá práca musí byť v časopise s impact faktorom. Z toho minimálne jednu prácu musí mať ako prvý autor. Vedecká práca v indexovanom časopise znamená, že je dostupná v databázach WEB of SCIENCE, PUBMED, SCOPUS, COPERNICUS.“
Slovenská technická univerzita, Bratislava: „Ako minimum sa očakáva publikovanie na medzinárodnej konferencii, odporúča sa aj publikovanie vo vedeckom časopise vo svetovom jazyku.“
Sú to skutočne bazálne požiadavky. Slovenskí doktorandi publikujú len minimálne, k úspešnej obhajobe dizertačnej práce to však stačí. Získaním titulu PhD sa stanú kvalifikovanými vedeckými pracovníkmi, ktorí majú viesť ďalších doktorandov a uchádzať sa o projekty. Vzniká tak zaujímavý samoudržiavací mechanizmus: Doktorandi málo publikujú, tým pádom majú limitované skúsenosti s písaním vedeckých článkov. Obhajobou dizertačnej práce sa stanú vedeckými pracovníkmi, ktorí budú vychovávať ďalších vedeckých pracovníkov. Keďže sami majú limitovanú skúsenosť s publikovaním, ako budú viesť a vychovávať k písaniu svojich študentov?
Problém, ktorý s tým priamo súvisí, je získavanie európskych projektov, alebo iných zahraničných vedeckých grantov, ktoré vyžadujú nielen napísanie kvalitného návrhu, ale aj zdokumentovanie vedeckej produkcie tímu, t.zn. presvedčivý zoznam kvalitných publikácií.
Vedecká publikácia sa akosi nechápe ako integrálna súčasť výskumu. Pod pojmom „výskum“, si viac predstavujeme experiment, prácu v laboratóriu, alebo iný zber údajov. Obvykle, výsledky experimentu vyhodnotíme, do určitej miery zinterpretujeme a odprezentujeme na konferencii. A máme „publikačný výstup“ - abstrakt z konferencie alebo dokonca príspevok v zborníku konferencie. Málokedy je štúdia zavŕšená primárnou vedeckou publikáciou v recenzovanom vedeckom časopise a už sa vrháme do ďalšej štúdie, t.j. do ďalšieho experimentu. Tam sa vidíme, to máme radi, to je „výskum“. Písanie publikácie nie je vnímané ako faktické zavŕšenie štúdie, ale, nechcem rovno napísať, ako nutné zlo kombinované s nočnou morou.
Tento stav je podporovaný komplikovaným skórovacím systémom publikácií na Slovensku: obsahuje množstvo kategórií, navyše niektoré sú otázne definované a hodnotené: napr. abstrakt z domácej konferencie alebo zahraničnej konferencie. Konferencia na Slovensku može byť vedecky omnoho významnejším stretnutím ako zahraničná: lokalizácia konferencie nie je určujúca pre jej vedeckú úroveň, ale jej kontext, personálne obsadenie konferencie a úroveň príspevkov. Avšak, v medzinárodnom hodnotení sa abstrakt z konferencie či príspevok v zborníku neuznáva ako primárna vedecká publikácia, a vo vedeckých časopisoch sa iba zriedkavo a vo veľmi odôvodnenom prípade uzná ako literárny zdroj/ citácia.
Takže tu máme ako zvyčajne dve správy: dobrú a zlú. Najprv tá zlá správa: Ak nie je výskumná štúdia odpublikovaná v kvalitnom recenzovanom časopise s primeraným čitateľským dosahom, nie je medzinárodne rozpoznaná a jej výsledky prakticky akoby nejestvovali.
Teraz tá dobrá správa: písanie vedeckých článkov je naučiteľné. Tento výrok je postavený na:
Mojej osobnej skúsenosti ako autora vedeckých článkov;
11-ročnej skúsenosti ako redaktora amerického vedeckého časopisu Journal of Electrocardiology;
10-ročnej skúsenosti ako organizátora medzinárodnej neformálnej iniciatívy vedeckých letných škôl: International Research Interdisciplinary Schools.
Čo sa s tým teda dá robiť?
