V gymnaziálnej pevnosti bývajú rebelanti!
Gymnaziálna pevnosť. Doživotne. Spomienky. Tam a nikde inde toľká vzbura a poddanstvo. Štyri roky. Potom nás vyvrhli vraj do života. A ktovie?
„Najprvší“ september. Vyvalení sme stáli pred I. B. Vtom pricupkalo žieňa s vrabčími natupírovanými vlasmi. Celkom jasne sa na nás oborilo: „A pozdraviť neviete? Dobrý deň!“ A rýchlo odomklo náš raj. Bola to naša triedna a trieda. A teraz kam? Kde bude moja lavica? Sadli sme si inštinktívne k človeku, ktorý nesmrdel, neusmieval sa a pozdával sa nám. Vzťahy na prvý pohľad? Ako sa ukázalo v priebehu štúdia sa vystriedalo niekoľko kombinácií zasadacích poriadkov, ktoré vôbec nezodpovedali kamarátstvam a sympatiám. Veľmi si nepamätám prvé týždne, ale mám pocit, že sme sa veľmi svižne vymanili z područia cvičených opíc a začali sme skákať podľa seba.
Zišlo sa nás počas štyroch osudných rokov asi šesťdesiat. Stále ktosi odchádzal, niekoho vyhadzovali, či naopak milosrdne prijímali. Čiže ako správne bagrovisko sme sa prečisťovali. Veľa tvárí. Akí sme to boli? Ako sa hovorí každoročne najhorší v histórii. Mravne „spustlí“, inteligentne nadpriemerní, osobití. Vo všetkom. Globálne aj s rodičmi. Lekárske vrstvy, inžinierske a tie ostatné.
Prvý ročník bol veľká žalobaba. Pátralo sa po udavačoch cigariet. Pritom to bolo jasné. Triedna mala v ľavom nechte konšpiratívne metódy a psychologicky z nás vytiahla všetko. Vlastne donášal každý na každého. Na nadchádzajúcu hodinu sme sa zásadne pripravovali na tej, ktorá bežala. Nie bežala, ale stála. Ako naša profesorka zemepisu, ktorá stála vždy pred mapou a snažila sa nás získať. Videli sme síce asi pätnásťkrát film o Londýne, ale neboli sme tam. A ona nebola dračica, aby nás skrotila. Tak sme zemepis využívali rozlične. Večne hladný Roman si elegantne otvoril svoj kufrík na lavici a celý sa doň vopchal. Tak, aby profka nevidela ako hryzie chlieb a iné požívatiny. Spolu s Miškom, s ktorým sedel v lavici mal zmysel aj pre hazard. Karty a zemepis išli celkom dokopy. Postupne sa tým infikovali aj ostatní chalani. Prenasledovaní profesorským zborom sa ukrývali dosť verejne v šatni. Šatňa ako taká bola miesto, kde sa vyrovnávali účty, sukne, bozky. Pravda, občas ju pošpinila i noha profesorská. Kontroloval sa stupeň čistoty v skrinkách. Tam, totiž bol vešiak pre pol roka nepraté tričká na telocvik, cigarety, knihy, zošity a... Čo vám budem rozprávať o teniskách, ktoré boli všetkým len nie teniskami.
Na ranné horory nerada spomínam. Najmä, ak prvá hodina bola matika. Od počtárskych nadšencov som s profesionálnou rýchlosťou odpisovala domácu úlohu. A postup riešenia bol napodiv rovnaký u ďalších tridsiatich. Oveľa veselšia bola veľká prestávka. Osobne neviem, prečo ju nazvali veľká, lebo na dvadsiatich minútach regenerácie nič gigantické nevidím.
Vtedy sa chlapci húfne vzďaľovali na WC, aby vyfajčili každodennú fajku na podporu mozgovej aktivity (viď regeneračný program). Pôvodne si ich nikto nevšímal. Neskôr však mužské záchody zaujali kontrolné hliadky profesoriek a tie prichádzali k prekvapivým záverom. Medzi dymom, iným pachom, vreskom nachádzali študentov desiatovať. Neskôr sa našinci sťahovali o poschodie vyššie, kde ich menej upodozrievali z tejto protizákonnej činnosti.
Naša trieda bola veru prieberčivá. Nám tak ľahko nikto neulahodil. Chaosy sa zaznamenávali najmä počas hodín, ktoré slúžili ako prax učiteľským embryám. Vyskúšali si naživo, že učiť darebákov a chytrákov nie je med lízať. Chlapci vysokoškoláčky šacovali podľa dômyselných testov. Snažili sa ich pozvať na rande... A samozrejme, neúspešne! Dievčatá bodovali najmä v známkach. Presvedčiť, že to vedia, aj keď nevedeli nič, patrilo k najpremyslenejším taktikám.
Avšak rýchlo sme si obľúbili telocvik. Neboli sme žiadna čeliadka tučniakov, ale ani športové nádeje. Vystriedalo sa u nás niekoľko fyzicky zdatných učiteľov, ale predsa sme dobre obišli. Učiteľka statočne znášala všetky naše vylomeniny a bola rada, že sme sa zdržiavali aspoň v prezliekarni, keď už nie na hrazdách. Myslím, že mala výraznú zásluhu na tom, že sa celej triede zlepšil prospech z chémie. V šatni sme sa totiž zamkli, zaplnili ju potravou a učebnicami. Vo štvrtom ročníku sme asi takto pol roka nacvičovali program na stužkovú a zvyšný polrok sa pripravovali na skúšky zdatnosti (maturitu).
Významnou figúrou, dovolím si tvrdiť osobnosťou, bol pán školník. Populárny fúzatý výkričník! Vždy autoritatívne pôsobil pri vylomených dverách na skrini, či vybitých oknách na WC. Samozrejme, nič nám neodpustil a všetko sme zaplatili. A vraj je školstvo zadarmo?!
V tieni neostala ani pani vrátnička Ušiaková. Zdravili sme ju úctivejšie ako riaditeľku. Pani Ušiaková vedela vždy všetko. Celý deň bola v pozore a zapisovala si. Telefonáty, chúlostivé momenty návštev príslušníkov polície, keď sa u nás (no povážte u nás?!!) hľadali svedkovia nočných bitiek. Mala tiež dokonalý prehľad o nákupných akciách študentov profesorom. Celkom náhodne cez vyučovanie. No napokon tá káva... Veď aj horšie sa mohlo stať. A bola obdivuhodne mlčanlivou truhlicou. Aspoň čo sa týka historického objektu zvaného „HÁČKO". Skromného dvora obytných domov, kam sa počas obedov utiekali študenti. Aby si zafajčili. Tam profesorské oko síce mohlo, ale nič iné. Pani vrátnička sa vždy tvárila pri tejto téme bezducho ako tvarohové slíže zo školskej jedálne. Nezradila. Fajčiarska obec z vďaky ráno roznášala noviny do tried a občas i kriedy. Ak boli.
Mimoriadne zážitky sme mali z príprav na branecký výcvik. Nevolali sme síce Do zbrane!, ale skôr typy tankov a mená generálov. Bolo to dosť nechutné a nezaujímavé. Najmä pre baby. O tom, že nakoniec boli opäť postihnuté ženy svedčí fakt, že nás raz nečakane zavolali do telocvične. Postavili nás pred dilemu: buď budeme strieľať, alebo máme nedostatočnú. Zdráhali sme sa, veď strieľať v telocvični sa nám videlo ako záškodníctvo! Ale profesori brannej argumentovali pevnosťou múrov. Rezignovali sme. Drvivá väčšina už vtedy nosila okuliare. Terče sa nám rozplývali do diaľav a strieľali sme podľa svedomia. Do susedkinho terča. Kruto sme obdržali pätorky. Ale povedala som si, či som ja horšia ako dáky grambľoš, čo iné nevie, len strieľať zo vzduchovky?! A začala som konať. S dôverou som sa obrátila na kamaráta. Nesklamal a požičal. (Súrne sa hľadá zachovalá, nenaštrbená, povojnová vzduchovka.) A tak som vo voľných chvíľach vychádzala z bytu s flintou pod jednou a s dekou pod druhou pazuchou. Vyhliadla som si miestečko – pohrebisko autobusov. Líhala som si do prachu, izolovaná dekou a svetrom a pif. Niekoľko týždňov a čierny terč bol môj! Poctivo som teda študovala i na brannú výchovu. Napokon som si tú jednotku vystrieľala.
Kto chcel mať službu v jedálni, nemusel prejsť konkurzom, nie, nebrali sa do úvahy výsledky v zberoch, jednoducho musel byť rýchly. Akonáhle prišiel papier, že práve naša „béčka" má tento týždeň službu, vrhali sme sa naň a na seba. Zapísať sa na vyhovujúce dni. To jest dni, keď poludňajšími hodinami boli ruština, fyzikálne praktiká, v najhoršom chémia. Uliať sa z predmetov, ktoré vážne ohrozovali naše prospechové zdravie bol sen! Čiže trojica služobníkov sa od rána tešila na dvanástu hodinu, keď sa zoberú a zlomyseľne sa uchechtnú: „Tak vám treba, užite si, my padáme."
Jedálenská jednotka (skratka JJ) musela najprv pripraviť stôl pre profesorské predstavenstvo. Teda zložiť stoličky, poukladať vidličky a lyžičky. V krajnom prípade aj nože, ale tých bolo vždy málo. Nebolo výnimkou, že sme na „vyhradený stôl" podvrhli najmastnejšie a najkrivšie lyžice. Potom sa JJ postavila k mrežiam, ktoré delili chodbu od jedálne. Za nimi sa zbiehal hladom ryčiaci dav a vyvíjal tlakový nápor na mreže. Ale poriadok musí byť. Čaká sa do pol jednej. A potom... Prípadne, že sa JJ skladala z dievčat púšťala prezieravo najsympatickejších hladošov.
V jedálni býval kabaret. Asi dva metre od dverí a niekoľko centimetrov od upchatého umývadla stál dvadsaťsedemročný klavír. Miestni umelci z vyšších ročníkov na ňom vyludzovali trošku rozladené melódie. To však neprekážalo a úspech u žien bol sto až stoštyri percentný. Tety kuchárky však rázne protestovali. Tvrdili, že takéto hučanie nepriaznivo vplýva na dávkovanie porcií, a že ak budeme vyhrávať, mlieko nebudú riediť vodou, ale octom. Nedali sme sa zastrašiť, pretože mlieko sme väčšinou nepili, napokon tie porcie boli rovnako malé, či už pod vplyvom operetných melódií, alebo nie.
Týždenníci ráno zisťovali pre nás výsostne dôležitú vec. A to, či je dosť kriedy. Totiž biela, bielučičká krieda bola primárnym pracovným nástrojom zriadencov a zverencov školy. Keď týždenník zvestoval radostnú novinu v oblasti kriedových zásob, vopred určení ľudia poschovávali biele zvyšky do kvetináčov, váz, prípadne do aktoviek. V mištičke na kriedu sa teda nič nebelelo, naopak modrelo a zelenalo. Modré na čiernej tabuli nevidno, aj keby bolo vidno, trieda to odtají. Takáto situácia bola vítaná najmä v okamihoch očakávania písomiek a skúšania pri tabuli. Niekedy sa stalo, že učitelia zbehlí v trikoch, nosili vo vrecku žltú kriedu, ale na to sme boli pripravení. Tabula obvykle plná šmúh sa jagala čerňou a vysokým stupňom vlhkosti. Na mokrej tabuli sa totiž každá farebná krieda rozpúšťala.
V našej triede bolo pekne. Naozaj. Na stenách viseli heraldické znaky, nástenky prospechu (to až také pekné nebolo), fotokópie štúrovských písomností, stromy a vetvy kráľov v Uhorsku. Boli sme totiž dejepisnou učebňou. Ako skutočný prvok minulosti sa tisla do pozornosti skriňa. Nie hocijaká, ale premietacia. Premietačku už dávno zavreli inde, ale skriňa ostala. Boli sme zato vďační, lebo cez vybité okienka sme hádzali do nej ohryzky a desiatové vrecúška. Okrem toho chalani do nej s obľubou zatvárali dievčatá, aby sa im pomstili za slabé našepkávanie. Keď sa to tak vezme, v tejto muzeálnej búdke som sa všeličo naučila. Napríklad z nápisov som pochopila, že Igor musel ľúbiť Janu, lebo mala nielen krásne oči, a že Johny bol a je slušne povedané chrapúň.
Pravdu povediac najradšej som mala dni, keď bola detektívka. Nie v televízii, ale v škole. Nám známy páchateľ pravidelne kradol klasifikačný hárok a knihu dochádzky. Získal tým šancu vyhnúť sa skúšaniu, zabudnúť na absencie. Okolie proti tomu nič nemalo, ale aby zachovalo formu pred triednou profesorkou, zúčastňovalo sa pátrania. Zločinec nemal príliš rozvinutú fantáziu, pretože náleziská boli rovnaké. Splachovací kryt na WC, netečúce sprchovacie kúty, šatňa, v najkrajnejšom prípade lavica v niektorej z dvadsiatich štyroch tried. Akcia netrvala dlhšie ako dve vyučovacie hodiny, avšak vždy bola napínavá v tom, kto tieto podľa nás tieto zbytočné predmety nájde. Raz sa však stalo, že zlyhali zaužívané úkryty a boli sme bez nebezpečných zošitov tri dni. Vtedy chýbal aj zločinec. Bolo jasné, že právo na domovú prehliadku nám nevystaví ani pán školník, ani pani vrátnička Ušiaková. Tak sa za ním vybrala triedna profesorka. Vyzbrojila sa autoritatívnymi argumentmi, avšak márne. Zločinec nebol doma, ani v našej vlasti. Zmizol. Za hranice susedných trinástych komnát. Škoda len, že nám z Ameriky ten klasifikačný hárok neposlal. Zdalo by sa, že štyri roky utiekli ako voda, ale kdeže! Vliekli sa ako tučný slimák, čo má svoj prenosný domec. V ňom sme sa terigali my, dospelí od prvého zvonenia.
