Všetky žaby na lyžiach
Január ako taký ma nepriťahoval. Najmä jeho zápach vysvedčenia bol neznesiteľný. Avšak lyžiarsky v januári, to áno. Na celučký týždeň sme sa mali stať obeťami lavín, bernardínov, rumu, nájdených lások a zničených lyží. Učitelia telocviku potajme losovali, kto bude ten „šťastlivec“ a pôjde si dať zabiť všetko sebavedomie a autoritu. O to sme sa nestarali. Hlavné boli konzervy, sladkosti, žuvačky a iné životne dôležité potraviny, ako by nám nikto nikdy už nemal dať jesť. Druhoradé prvky sme nahádzali do niekoľko sto vriec, vrecúšok, batohov, okolo krku zavesili lyžiarky a pod pazuchu dali lyže. Štyridsať dravcov šlo dobyť veľhory.
Cestou sme sa v autobuse netrpezlivo presádzali a snažili sme sa uzmieriť s chalanmi. Márne! V chate obsadili samostatné poschodie a úplne nás ignorovali. K objektom dievčenských sŕdc sme poslali párkrát dvojčlennú brigádu kontrarozviedky, či predsa... Ale kdeže. V jedálni pripomínajúcej staničnú čakáreň sa nám spolužiaci odrazu začali vnucovať. Či by sa náhodou, skutočne náhodou, nenašlo čosi nazvyš pre ich jemné slonie žalúdky. Hodili sme im obhryzené kosti a čuduj sa, boli vďační.
No dosť o jedle. Ideme na lyže. Teda najprv nás učiteľka donútila k trápnej rannej gymnastike, potom nás zahrialo teplo praženice a hurá na svah. Teda, ako kto. Intelektuálnejšie ladené osoby ako ja, patrili do tretieho družstva, družstva bambusových kĺbov a tuhých svalov. Naučili sme sa celkom dobre predstierať náhle nevoľnosti, výrony, bolesti v kolenách a vytknuté členky. Učiteľka rezignovala a my si sme v teplej chate mohli robiť čo sme chceli. A najmä sa nenechať vyrušovať bielou studenou hmotou! No nie vždy sme uspeli! Profesorka telocviku veľmi dbala o naše zdravé pľúca a červeň v tvári a donútila nás ísť na malý kopec. Diplomaciou sme dosiahli aspoň odopnutie lyží a spúšťanie sa dole kopcom na igelite! Takto sme aspoň s miernou či väčšou závisťou mohli sledovať budúcich olympionikov. Družstvo šampiónov sa predvádzalo, svišťalo po svahu, a potom sa luxusne vyvaľovalo na snehu, chytajúc bronz. Značne sa ostatným protivilo. Neváhali sme sa im pliesť do dráhy, dráždiť poznámkami typu: „Na tomto bubne sa vykydneš! Viazanie po starkej ti už doslúžilo! Aj tak ideš po tráve!“ a iné. Tešili sme sa, keď „namakaným“ ušla kotva, steperili sa z vleku, či inak utrpelo ich ego.
Po večeroch boli kolektívne „pseudodiskotéky“ a výchovné pásma. Výchovné pásma zneli: Družstvo baví družstvo, alebo Hory nás učia. No my sme sa odmietali zapojiť a radšej sme zapli televízor. Raz sme hrdo sme riskovali známky zo správania a podvečer ušli do dediny. Objavili sme akurát obchod s potravinami, ktorý bol zatvorený. Čomu sme však nevyhli boli – večierky. Nemyslím tým bujaré skackanie po posteliach, vyhadzovanie fliaš z balkóna a strhávanie obrazov. Myslím onú hodinu okolo desiatej večer, keď bolo nutné stiahnuť si paplón na hlavu, dusiť sa pod ním čokoládou a tváriť sa ako šípkové Ruženky krížené s medveďom v zimnom spánku. A aj tak sme si urobili správny babský program. Keď bol vzduch čistý, tak sme v pyžamách vyšli na zasnežený balkón a úplne potichu (no určite) sme sa dostali do vedľajšej izby, kde sme mali vlastnú párty. To znamená, že 14 dievčat zložilo svoje duše a hlavy, kde sa dalo a celú dlhú noc romanticky rozjímalo o svojich spolužiakoch, ktorí sa v tom čase poriadne opili a bolo im zle. Svitanie prišlo zaraz bez akejkoľvek prípravy. Polospiace nás oblialo dôrazné klopkanie na dvere. Mihnutím výstražného zvuku sme stáli v pozore, chvejúc sa pred telocvikárkou. Jediný únik bol opäť balkón. Vyplašené sme sa šmýkali na snehu, bosé v 15° pod nulou utekali do vlastných postelí. Prirodzene sme prechladli a zopár dní si odpočinuli doma. Verili sme, že aspoň kúštik budeme našim milovaným „vagabundom“ z triedy chýbať. Avšak „polyžovačkové“ dozvuky chlapcov nezmiatli. Opustili nás, zahĺbiac sa opäť do pivných popoludní. Z toho sme usúdili, že na nami ponúkané partnerské vzťahy, sú ešte primladí!
