Človek nie je komodita, ktorá má zvyšovať zisky. Človek nemá byť cieľom, nástrojom, prostriedkom pre budovanie blahobytu iného. Človek má byť pre človeka partnerom, priateľom, spolupútnikom na spoločnej pozemskej ceste do večnosti. Človek bol stvorený Bohom na Jeho obraz a Boh do človeka vdýchol dušu, živú dušu. Človek tak v sebe nesie stopu večnosti, stopu Božej moci. Preto je každý ľudský život nenahraditeľný. Dejiny sú však dôkazom, že ľudský život má často väčšiu cenu v Božích očiach – ako v očiach samotného človeka. A to by nás malo znepokojovať. Mali by sme byť dôslednejší v humánnych krokoch na ochranu každého ľudského života. A rovnako by sme sa mali usilovať o zabezpečenie dôstojného života jednotlivca, a to v slobode a rovnosti.
Viem, znie to ideálne a pre niekoho aj nereálne. No naše bytie sa natoľko odchýlilo od ľudskosti, že strácame súdnosť. Vo všetkom. Ocitli sme sa uprostred chaosu, ktorý lomcuje celým svetom. Z každej strany. V tomto súboji moci o moc nad človekom sa veľmi ťažko dá udržať rovnováha. Politický a spoločenský matrix nás zviera, obtĺka, núti reagovať, vyťahuje na povrch tie najhrubšie emócie. A v tom všetkom zmätku sa snažíme ráno vstať, vychystať deti do školy, seba do práce a sústrediť sa na povinnosti. Nie je to jednoduché. Obrazovky blikocú, mobily neprestávajú zvoniť, sociálne siete sa otriasajú výkrikmi. Tento nekončiaci dunivý podmaz nás nenechá na pokoji. A to nie je dobré.
Čo teraz? Ako s tým všetkým máme žiť? Hľadáme únikové cesty. Šport, záľuby, ale povedzme otvorene – aj iné závislosti. Tie, ktoré človeka oberú aj o poslednú kvapku sebaovládania. Môžeme hovoriť o duševnom zdraví, môžeme vyhľadať odbornú pomoc. No – napokon si aj tak musíme pomôcť sami. Môžeme donekonečna riešiť rodinné traumy a súkromné bolesti, no pre uzdravenie sa musíme rozhodnúť sami. Prevziať zodpovednosť za stav našej duše a našej mysle. A áno, aj nášho tela. Nikto to neurobí za nás.
A tak je to so všetkým ostatným. Čakáme na to, že ten či onen za nás vyrieši problém, lebo – sme mu zverili hlas vo voľbách. Vážne? Naozaj sme presvedčení o tom, že v tejto politickej hre hrá niekto za nás? Je čas uvedomiť si, že sami sme zodpovední za život, ktorý žijeme, a ktorý spoluvytvárame. Je čas uvedomiť si, že naša hodnota – nie je politická hodnota. Nie je to platidlo, ktorým platíme za niekoho sny. Na našej pozemskej ceste sme sa doteraz všeličo naučili a zrejme sa ešte aj všeličomu priučíme. Dôležité je, aby sme neopakovali staré chyby, staré vzorce, aby sme bezmyšlienkovito nepreberali programy, ktoré sú raz „in“, raz „out“. Aby sme rozmýšľali nad tým, čo je naozaj pre nás dobré, užitočné, čo je v súlade s našou dušou – dušou, ktorú sme dostali od Boha. Aby sme sa vrátili ku kritickému mysleniu a naozaj informácie nielen prebrali, spracovali, ale aj vyhodnotili. Aby sme skúmali to, čo letí svetom ako top správa a o dve hodiny ju nahradí iná.
Priznám sa, nemám rada pojem vláda. Vládcovia, králi, cisári... Dnes vieme, že „vládcovia“ sveta na rôznych úrovniach sú platení z našich daní, z práce a energie ľudí. Zároveň zotrvávame vo vzorci, že nám musí „niekto“ vládnuť. A ovládať nás. Nie, politici, ktorí sú platení občanmi, majú byť iba správcami veci verejných, nie vládcami. A podľa toho sa aj správať. Do bodky a bez výnimky.
Je teda čas prevziať zodpovednosť za naše duše, za naše životy. Je čas povedať, že chceme žiť v pokoji a spoločne spravovať našu krajinu. Chceme žiť dôstojne a bez nenávisti. Bez útokov, atakov a zbraní. Je čas vrátiť aj našej zemi svetlo, dobro, pokoj, lásku a cit. Je čas vrátiť sa k Bohu, k Božím pravdám, ktoré napokon nosíme stále v sebe.
