Nechať ísť
Koľko priateľov ste počas života stratili? Koľkí len tak odišli bez slova a vysvetlenia? Koľkí vás opustili v ťažkej životnej chvíli? Aj ja som stratila priateľky, ktoré sa jednoducho vydali inou cestou – bez rozlúčky. Trvalo mi to istý čas, kým som si to rozumovo zdôvodnila, aby som sa dokázala vyrovnať s tým, že z môjho života odišli. Patrím totiž k tomu typu ľudí, ktorí radosť aj smútok prežívajú dvojnásobne. A najmä – som ako taký verný pes, preto ma zrada či odmietnutie bolí o čosi viac. Napriek tomu som sa postupne naučila odpúšťať a aj opúšťať, čím som si vytvorila akúsi emocionálnu slobodu. Niektoré kamarátky sa opäť prihlásili o slovo, ale už to nikdy nebolo také – ako predtým. Vrúcne, bezprostredné, veselé, jednoduché. Isteže, človek sa mení a mením sa aj ja. Dostali druhú šancu, ale moje srdce ostalo predsa len o čosi chladnejšie.
Mnohí autori píšu o tom, ako je potrebné – nechať ísť. A majú pravdu. Staré priateľstvá, kamarátstva, spojenectvá, chvíle, kedy sme sa spolu smiali, boli šťastní. Až do istého momentu. Nechať ísť ľudí, na ktorých nám záležalo – možno viac ako bolo zdravé. Nechať ísť ľudí, ktorých charakter sa prejavil formou, akú sme nečakali. Nechať ísť lásky, ktoré boli len ilúziou. Nechať ísť tváre, ktoré sa len milo usmievali, no ich srdcia boli studené ako kameň. Nechať ísť tých, ktorí nám ublížili. Vedome aj nevedome. Nebyť obeťou a nechať ich ísť...
A potom príde okamih, keď vám je tu zrazu „jedno“. Nastúpi akási ľahostajnosť, emocionálna prázdnota. Vtedy niektorí ľudia spozornia. Čo sa s ňou stalo? Prečo je taká? Prečo mlčí? Nuž, vtedy však býva väčšinou už neskoro. A ja necítim potrebu nič vysvetľovať. Lebo je to zbytočné. Vtedy aj potrebujem – aby ma nechali ísť...
Život má mnoho zákrut, bolestí, prekvapení. Dobrých i zlých. No pre mňa je podstatné – kráčať ďalej so vzpriamenou hlavou, s jasným pohľadom a bez príťaží minulosti. Napriek všetkým pádom, omylom či zneisteniam. A verím, že na tej ďalšej ceste stretnem srdcia, ktoré sú mi podobné.
Preto dnes – nechávam ísť...
