Augustové nebo sa náhle rozjasnilo. Slnko rozťalo ťažký opar nad mojimi myšlienkami. A presvetlilo spomienky. A ja odrazu počujem zvuky vychádzajúce z učební, študovní, knižníc. Éterom sa nesie hlasný i tlmený smiech študentov, šuchotanie papierov i jemné ťukanie do klávesníc notebookov. Kroky, hlasy, výzvy. Hľadanie svojho smerovania, hľadanie poznania. Obnovujúca sa riava mladých myslí, ktoré rok čo rok prichádzajú do škôl získať vzdelanie. Neutíchajúci kolobeh objavovania, nachádzania poznatkov. To všetko ponúka priestor, akým je a ostáva škola.
Na školské roky spomíname všetci. Na spolužiakov, učiteľov. Spomíname si na prvé lásky, ale aj na prvé prehry. A spomíname si na boj o pozíciu medzi kamarátmi a kamarátkami, písomky, testy, ale aj na nespravodlivé hodnotenia učiteľov.
V škole sme boli deťmi. Napriek tomu, sme v našich školách dospievali, rástli, rozvíjala a dotvárala sa naša osobnosť. Boli sme však deťmi, ktoré dospeli a dozreli. A z našich spolužiačok a spolužiakov sa rokmi stali mamy a otcovia, rodičia. Aj preto bývajú stretnutia po rokoch občas bizarné, rozpačité i úsmevné. Zaujímavé je však to, že naše kamarátstva zo školských lavíc sa v akejsi podvedomej, pocitovej forme uchovali. Vždy budeme mať k sebe o čosi bližšie... A vždy nám ktosi z tej našej triedy chýbať.
Mám tri kamarátky, s ktorými ma spája škola. Spoločne sme navštevovali jedno gymnázium. Bolo to obdobie radostného objavovania sveta a seba v ňom. Plné humoru, veselosti, šťastia a nesmelých zaľúbení.
Dnes síce v jednom meste nebývame, ale predsa sme v kontakte. Zdieľame svoj „dospelácky“ svet, svoje úspechy i prehry, svoje radosti i žiale. A navzájom sa snažíme potešiť či už formou správy, vtipného meme, alebo telefonického rozhovoru.
Školám, ktoré absolvujeme, zvykneme dávať rôzne prívlastky. Škola ako centrum vzdelania, výchovy, kultúry, sebareflexie, škola ako priestor pre rozvoj osobnosti, nadania, zručností. Nech je to v našom bytí akokoľvek, školské roky ostanú pre nás navždy časom, kedy sa utvorili priateľstvá. Citové puto, posilnené spoločnými zážitkami sa nedá pretrhnúť. A to je podstatné.
Blíži sa nový školský rok. Niektorí sa do školy tešia, iní nie. Pamätám si, že s kamarátkou z gymnázia sme si vždy vzrušene pred prvým septembrom telefonovali a ubezpečovali sa, že sedíme spolu v lavici. Aj sme sedeli – niekoľko rokov. Niektorí možno v tej svojej triede nenašli spriaznenú dušu. A možno ju našli v nejakom krúžku alebo v športe. V každom prípade je dôležité, aby mladá duša mala svojho „parťáka“. Niekoho, s kým rezonuje, komu sa môže zdôveriť, a kto ju nebude súdiť, kritizovať a manipulovať. Slovom – prijme ju takú – aká ja. Dnes viem, že ja som to šťastie mala, a za to som Pánu Bohu a životu vďačná.
A potom sú tu rodičia. Plní obáv, stresu, nárokov na mladé stvorenia, prísni, ale aj ľahostajní a večne so svojimi deťmi nespokojní. Viem, je ťažká doba, zameraná na výkon, súťaživosť, financie, spotrebu. No v tom všetkom by nemal chýbať cit. Ľudskosť. Pocit vzájomnej podpory. Lebo tréning života v podobe škole raz skončí. A potom čo? S čím budú vstupovať mladí ľudia do života? S traumami? Prázdnom v duši? S vedomím, že aj tak nie sú dostatoční – pre život?
V pondelok sa teda začína opäť škola. Želám všetkým malým aj väčším deťom, aby sa v nej dobre cítili, aby našli dobrých priateľov – na celý život, aby sa dotkli poznania a otvorili myseľ pre svet vo všetkých vrstvách, farbách, tónoch a vôňach. A aby v škole našli kúsok aj seba.
