List zo školského bojiska alebo 35 statočných
Ako prvý to vedel najlepšie informovaný človek na svete – školník. Ako druhý – profesorský zbor. Kým sa vznášali v oblakoch, riaditeľ to stačil roztrúbiť na ministerstve školstva, čím si vyslúžil povesť nehanebného optimistu. Pretože skutočne neviem, akým zázrakom, o družobné styky s naším obstarožným gymnáziom prejavilo záujem jedno anglické lýceum. Fakt, že išlo o provinčné mestečko s lýceom s pochybnou úrovňou, nikoho nezaujímal. Rozbehli sa veľkolepé prípravy.
Vtedy riaditeľa prepadla myšlienka, s ktorou prihrmel do našej triedy. Vraj, či sa nájde niekto, kto bude schopný študentským pohľadom opísať život gymnázia! Samo o sebe nás, študentov označených ako nadpriemerných, táto otázka do krvi urazila. Pretože o genialite schopností v akomkoľvek smere sa po celej škole šírili legendy a po čase sme sa stali postrachom učiteľov, ktorí v nedávnej minulosti prekonali srdcovú slabosť. Priznávam, že genialita sa vylučovala v tých prípadoch, ak jedinci ani po sedemnástich rokoch života neovládali pravopis. Napokon bol odhlasovaný útok na mňa ako hlavnej pisateľky veľkolepého prejavu, neskôr odoslaného k našim už dôverným priateľom do Veľkej Británie. Nuž začala som asi takto:
Vážení! (Pôvodne som uvažovala o oslovení „Naši najdrahší,“ alebo „Nazdar Briti,“ avšak načo zbytočne plytvať citmi, veď ktovie, či vôbec stoja zato.) Najprv Vás chceme ubezpečiť, že ste si vybrali správne. Naša škola stojí, chvalabohu, na pevných kamenných základoch a tehly sú povojnové, čiže nehrozí vám žiaden úraz. Stojí už pekných pár rokov. (To preto, aby vedeli, že sa neučíme v dákej chatrči s bambusovou krytinou.) Pre vás, ktorí očakávate výťah, čakáte nadarmo. Nepríde, lebo nie je. Ale máme tu zopár šikovných chlapcov, ktorí vás vynesú osobne až na druhé poschodie. Toľko k základným orientačným bodom. (Pripojili sme aj plánik, nakreslený odbornou rukou dnes už akademického maliara, na ktorom sa vynímali veľké šípky k toaletám.)
Milí naši, pokračovala som, určite netrpezlivo čakáte na riadky o výučbe. Pravdupovediac, výučba je pre nás, menovite pre našu III.B iba trávením voľného času, pretože sa držíme hesla: „Čo sa môžeš nenaučiť dnes, nenaučíš sa ani zajtra, ale až pred písomnými skúškami.“ Nie je to správne? Čudný na celej veci je len postoj pedagógov. Predstavte si, nie neuveríte, to je vylúčené. No, ešte raz, skúste si predstaviť, že ráno, keď sa mozog ešte neprebral zo spánku, príde matematikárka a pustí na vás – nie psov, ale akési čísla. To je ozaj vrchol, najmä ak ste si pod lavicou práve rozčítali športové spravodajstvo, alebo poslednú kapitolu kriminálneho románu a chystáte sa odhaliť vraha! Potom chcú od vás domáce úlohy, prepáčte, ale čo sme na základnej škole? No a nakoniec sa začne skúšať. Pani matematikárka je však veľmi prefíkaná žena, oceľovým pohľadom vŕta do vás, kým sa neukážete buď ako totálny hlupák, alebo čosi viete. Nie, matematické hodiny neobľubujeme. Väčšia zábava býva azda na dejepise. Aspoň pre našu triednu profesorku. Už od dverí kričí: „Vytiahnuť papiere, písomka!“ Úľak, zdesenie a krutá realita. Posledné lavice sú vo výhode, odpíšu. Ostatní sú odpísaní. Prv než dokážeme od strachu držať v ruke pero, máme minútu telocviku. „Vstať, tri razy sa nadýchnuť a vydýchnuť a začnite, máte pätnásť minút.“ Úprimne si priznajme, že ani dychové cvičenia nepomôžu, ak ste knihu videli niekedy na začiatku školského roku a dnes je štrnásteho decembra.
Oddýchneme si azda na biológii. Najmä, ak máme šťastie, a to si píšte, že máme. Janko s mrožími fúzami, patrí medzi občanov, ktorí nevyhľadávajú so študentmi konflikty, naopak sú prívetiví, jednoducho kamarátsky. Prvých desať minút pohovoríme o rodinných udalostiach, o tom, že najnovšie kúpené auto je zasa v oprave, a že dcéra má ďalšieho snúbenca. Profesora biológie vždy potešíme, že mohol by byť rád, že jeho kuriatko – pätnásťročný syn ešte neprepadol drogám, ale iba chorobnému záujmu o box. Potom sa venujeme individuálnej výuke. Inak, akože sledujeme jeden z najstarších školských filmov o druhoch obilia, prípadne o nebezpečenstve chemických postrekov. Vždy nám dobre padne na chvíľu vypnúť, lebo ďalšia hodina je slovenčina. (To je náš spisovný jazyk, nespisovne komunikujeme až po zvonení.) Nadchádzajúcich štyridsaťpäť minút sme ticho ako pena, vybratí jedinci sa podrobia skúšobnému výsluchu. (Vždy sa vopred dohovoríme a veríme, že vážny a filozofický rozbor básne dákeho začiatočníka nás v pokoji obíde.) Inak slovenčinu máme radi, pretože dáma, ktorá okolo seba šíri hrôzu, je asi jediná, ktorú uznávame.
A to sme na konci. Ostatné predmety majú síce tiež svoj význam, lenže pre III. B – intelektuálnu spoločnosť, čoraz menší. Radi si s vami vymeníme názory na otázky: „Zabíja ľudstvo alkohol? Je tma nevyhnutná? Ste zaľúbení? “ Srdečne vás teda u nás privítame, a nech sa ukáže, či ste civilizovaní. (Ten záver je síce ostrý, ale nech si nemyslia, že sa bojíme.)
Keď list v anglickom preklade odišiel, vypukol obrovský škandál. Riaditeľ sa obával medzinárodného súdneho procesu a nás označil ako nevďačnú a bezočivú háveď. Angličania našťastie ukázali svoju prezieravosť a dokonca ocenili pedagogický vplyv na názorový rast mladého človeka. Nepochopili iba, ako je možné, že toľko vieme, keď takmer neštudujeme. Myslia si o nás, že sme statočné a odvážne deti. My vieme svoje, vari im len nebudeme vypisovať ako drieme, sedíme denne nad knihami šesť hodín denne a máme krvou podliate oči! To si necháme pre seba.
