Malá učiteľka vo veľkej škole
Celý mesiac som zanovito odmietala ponuky na zamestnanie. Priam sa mi prosili vo firmách, novinách a vychýrených časopisoch. Ale ja som už nemohla strpieť pohľad na neurotické tváre, žlté od cigaretového dymu a výhražné telefonáty od nespokojných čitateľov. Napokon všetci šéfovia mali jedno spoločné. Vôbec nerozumeli realite, takže na vysokých postoch som buď stretávala ženy, ktoré sa opustili, alebo zmätených nešťastníkov, ktorí hľadali zmysel života a doposiaľ ho nenašli.
Rozhodla som sa náhle a nekompromisne. Vstúpim do služieb školstva! Vybrala som si teda miesto slovenčinárky a výtvarníčky v obrovskej škole, obkolesenej romantickými panelákmi a zanedbaným lesným porastom. Všetci priatelia ma označili za šialenca. Ale ja som v to osudné septembrové ráno, napriek výstrahám rodiny, stála ako prváčka pred zborovňou. Riaditeľka sa ma namiesto úvodných prejavov opýtala, či nemám chuť učiť aj telocvik. S hrôzou som si spomenula na zlomený palec, ktorý mi dokaličila basketbalová lopta počas rannej mladosti na hodine telesnej výchovy. Odvtedy som sa loptovým hrám priam vyhýbala. Taktiež som dodnes neobjavila ani čaro tenisu. Vyhýbam sa totiž ľuďom, ktorí v tridsaťstupňovej horúčave naháňajú malú loptičku, aby jej udreli po chrbátiku! A lyžovať tiež neviem, hoci sa ma to snažili naučiť inštruktori z rôznych kurzov od detstva.
Po úvodnom stručnom pedagogickom zácviku mi teda prischli tri piate triedy, v ktorých som mala prebudiť lásku ku gramatike a knihám. Najskôr som sa vydávala, vyzbrojená športovou obuvou, na prehliadku školy – zhromažďujúcej tisícku žiačikov – a vyhotovila si súkromný plánik. Aby som sa nestratila! Konečne nadišla moja prvá hodina. Priznávam, že moji kolegovia mi odporučili zabudnúť na všetky metódy výchovy z kníh a veľavýznamne sa usmievali. Išla som teda dobyť sto jedenásťročných sŕdc.
Pred dverami triedy som chvíľu v pietnej úcte postála, nadýchla a vrútila sa! Takmer som z bojovnej energie vytrhla dvere z pántov a buchla nimi tak, že aj školník sa musel prežehnávať. Deti zdúpneli a na moje veľké prekvapenie si ma všimli. Chripľavým hlasom, očami plnými strachu som im oznámila, že ich budem učiť! Ruky sa mi triasli ako malému decku, keď rozbije vzácnu vázu a chvíľu som nevedela, ako otvoriť triednu knihu. Po dlhých rokoch som ju videla prvý raz a nemala som potuchy, čo a kam zapísať. Z vnútorného zmätku ma vytrhol rev zo zadných lavíc. Párkrát som si zavrieskala aj ja, a potom som sa zmenila na profesionálneho učiteľa. Ďalšie dni sa nestalo nič výnimočné. Pravda, ak nerátam takmer smrteľný úraz, keď sa najväčší pecivál vyteperil na parapetnú dosku a strhol na seba trojkilogramovú roletu. Chlapci mi začali prejavovať prefíkane priazeň a dostala som hŕbu žuvačiek. Dievčatá ma donútili strpieť ich umelecké číslo, v podobe dupotania pred tabuľou a falošného spevu folklórnych tónov. Medzitým som porozdávala zopár horších a lepších známok, dačo načmárala na tabuľu a presvedčila sa, že podaktorí nevedia vôbec čítať. O písaní ani nehovoriac. Nevzdávala som sa. Pripravila som si farbistý výklad o významnom spisovateľovi a pridala zopár bizarných čriepok z jeho súkromného života. Prvé lavice spali, zvyšok som nevnímala, lebo boli podozrivo ticho. Tak som sa odvážila pristúpiť bližšie a hľa! Na laviciach boli karty! Ozajstné, nie z mobilu! Chlapci ich našli doma niekde v starom kufri a teraz sa predvádzali ako hrajú mariáš! No toto malo ďaleko od tak vážnej hry!
Najprv som karty chcela vyhodiť, chlapcom dať poznámku, ale rozmyslela som si to. Jednou vetou som uzemnila tridsaťštyri úst: „Chlapci, hráte mariáš tak mizerne, že keď si s vami zahrám ja, obohrám vás o všetky peniaze!“ Dúfam, že túto partiu nepodstúpim, nakoľko kartárske pravidlá si pletiem.
Na hodinách výtvarnej som zaujala decká kresbami karikatúr, trpaslíkov a strašidelných postavičiek. Postupne som sa zmierila s rozliatou vodou na laviciach i pod nimi a absolútne som ignorovala rôzne tvary, ktoré namiesto papiera vznikali na chrbtoch a tvárach žiakov. Nebudem predsa brániť mladým géniom v ich tvorivom vývoji. Keď sa ma upratovačky pýtali, či by si decká nemohli po sebe tie farebné gebuziny upratať, odvetila som im: „ Skúste ich poprosiť!“
Neskôr som zistila, že tieto sídliskové deti jakživ nevideli galériu a staré centrum Bratislavy poznajú len z rozprávania. Preto som sa rozhodla byť milá a odvážna a vybaviť im exkurziu na výstavu do mesta. Už, už som bola blízko cieľa, keď vypukli chrípkové prázdniny. No nič, pripravím im aspoň fotoalbum z diel významného výtvarníka. Určite to ocenia!
