Stredy, strigy celkom ujdú. Vyučko uzavrie vidina cigaretového popoludnia. Školník výhražne zamáva metlou a my sa vzdialime. Dobré obyčaje nás, tretiakov, vie prehlušiť len fistulový hlas nemčinárky. „Hoó, deťúrence, nezabudli ste, úfam! (vždy hovorí úfam, znie to ako zúfam). Dnes je krásny koncert.“ Pri slove koncert vynechá „c“ a vypučí brucho. Asi od nadšenia. To je znamenie, že opäť nastáva čas zveľadiť naše barbarské duše.
Výchovný koncert nie je nič iné, ako keď vás povinne naženú umyť si nohy a presviedčajú vás, že hygiena je zdravá. Zabudnú však predstaviť interpreta, žáner, a tak všetky melódie považujete za džezové improvizácie neznámeho kmeňa. Vo vyhradených priestoroch si sadnete presne tak, aby na vás profesorka videla najmenej a vy najmenej počuli. S nevinným úsmevom zopnete ruky do lona a vyčkávate. Prvé tóny. Mira zahučí: „Nemali sme chodiť na ten cibuľový šalát!“ Nemčinárke sa zdvihnú lokne na hlave a nos sa jej zošúverí do trubice na potápanie. Zatiaľ chalani vyťahujú zvyšky desiatej. Robo sa veľkopanský vyzuje a zroluje si ponožky. Rád si vetrá chodidlá, v škole je to bežné, že na radiátore visí i jeho tielko. Dodržiava teóriu maximálneho uvoľnenia. Prináša mu ho aj hudba.
V tom mi pristane na hlave zošit a Milan a naznačí, že to kino platí. Viem, že platí, preto len vystrčím päsť. Angela trpí. Škŕka jej v žalúdku. Hlasno. Pekne dopĺňa klavírny recitál. Medzitým mi otvorí tašku a nájde pozostatky múčnika. Vrchol príspevku do hudobných minút len príde. Paľko s vydutými lícami a najväčším počtom fúzov dá pokyn: „S tými vrecúškami hlasnejšie, hlasnejšie.“ Naraz šuštíme, mliagame papiere, vrecká trieme o dlážku, zubami šklbeme prilepené žuvačky na zošitoch. Ak niektorý z prezieravých má cukríky, niet sa čoho obávať. Spravodlivo kolujú z ruky do ruky, mne sa dostane jeden z „najoblapkanejších“ a najroztopenejších. Cukrík s miernou chuťou potu a špiny musíme doslova hrýzť, kmásať, aby sme podporili hurhaj. V zápale si ledva stačíme všimnúť, že je prestávka.
Ako na povel sa vyrútime do bufetu. Profesorka však schmatne najpomalšieho a vnúti sa mu do pozornosti. Opovážlivo nadhodí hlbokú prapodstatu symfónie. Obeť chvíľku uvažuje, potom zmraští čelo a úporné vrásky vyjadria hĺbku utrpenia tej symfónie. Medzitým ostatní stihnú obsadiť bufet, vymámiť od čašníka, čo sa len dá, samozrejme na účet našej premilovanej školy. Obeť profesorky sa konečne vyslobodí. Povie učke, že musí ísť hneď teraz kloktať na WC, lebo má celkom zapálené hrdlo. Demonštratívne vyplazí jazyk, a tým rázne ukončí hudobnú besedu.
Druhá polovička koncertu prebieha zúrivo. Hudobníci sa snažia nezaniknúť v reve hľadiska. Bez zábran si robíme úlohy z matiky, sľubujeme si lásku, netrpezliví fajčiari hrozia zápalkami, Maja si po jednom naťahuje vlasy, pretože ju matka ostrihala na ježka, a verí, že takto podporí rast vlasov. Tlupa prívržencov metalu vášnivo polemizuje s predvádzaným hudobným odvarom. Fero, čo ho baby nežne oslovujú hlísta, spí aj s prstami v ušiach. Vtom sa, ale nečakane ozve usporiadateľ. „Ďakujeme vám za milú pozornosť, dovidenia.“
Jastrabím okom však zistí, že nemá za čo. Ostrý tenký hlas nemčinárky zaľahne až v pečeni: „Aj my, aj my, aj ja.“ Nastala historická chvíľa. Rýchlo ujsť, kým na nás nespustí príval výčitiek. Bežíme ako o život. Vidinu cigaretového popoludnia stačíme ešte naplniť.
