Moje a naše promócie
Medzitým, ako som pokojne popíjala kávu a rátala ďalších sedemdesiat pieh, ktoré mi vyskákali na nose po intenzívnom slnení sa na kúpalisku, mama odhodlane plnila chladničku. Veľmi dôkladne sa pripravovala na moje promočné oslavy. Prebrala som sa, až kým nezačali vyzváňať vzdialení príbuzní a známi, ktorí nadšene oznamovali, že určite prídu. Polovicu z nich sme nevideli od pohrebov a svadieb predchádzajúcej generácie a naozaj sme nemali v úmysle ich zvolávať. Tak sa pozvali sami. Mama horúčkovito nakupovala. Krídla piatich kureniec trčali z tašiek a päť kilogramov bravčového mäsa sa smutno kolísalo vo vrecku na stoličke.
Chcela som zaujať ľahostajný postoj, ale mama mi povedala, že aspoň raz by som mohla zo svojej nafúkanosti ustúpiť. Skutočne som ju nechcela sklamať a vrhla som sa do leštenia pohárov. Povyberala som z nich zoschnuté pavúky a sfúkla prach z políc. Počas nastávajúcich dní sme upotene pobehovali po byte a strkali knihy a časopisy pod gauče. Premýšľali sme, že zvesíme aj niektoré obrazy, aby sme získali priestor pre dvadsiatich ľudí, ktorí sa tu mienili zhromaždiť. S ťažkým srdcom som „vytiahla z prasiatka“ pár stoviek a kúpila lepší alkohol.
Ostávali však aj iné povinnosti, ako generálka rozťahovacieho stola, ktorý sa asi desaťkrát zasekol a jedna strana sa výhražne týčila do vzduchu. Vyzeral ako neveľmi vydarený čln, tak som si naň sadla a staré trámy ukrivdene zaprašťali. Zopár klincov zapichnutých do koberca som pozbierala pinzetou a drobné triesky ponechala ako štýlovú dekoráciu. Medzi čistením kobercov a rátaním molí som navštevovala butiky so zámerom kúpy „promočných“ šiat a úplne som zabudla objednať tortu. To mi mam v živote neodpustí! V poslednej chvíli som vyčarila z niekoľkých vajíčok celkom slušné cesto, až na takú drobnosť, že sa rozpadúvalo. Ale riadne hustý čokoládový krém zachránil renomé našej kuchárskej brigády. Potom prišiel strýko a v záchvate pomáhania sa posilňoval čerstvo vypraženými fašírkami, chystanými až na oslavu. A výdatne. Keď už všetko zjedol, mama zabudla na starý hnev a sústredila zlosť na neho. Krstná mama neváhala a niekoľkými vetami v írečitom stredoslovenskom nárečí uzemnila hysterikov.
V promočný deň sme vstali skôr, ako sa rozvidnilo a v obrovitom hrnci, vypožičanom z miestnej jedálne pre dôchodcov, sme varili polievku a ryžu. Polievka pripomínala tuhý vývar pre chorých, ktorí prekonali zápal pľúc a teraz sa zotavujú, ledva sa dala naberať lyžicou. Ryža napodiv neprihorela. O deviatej som usúdila, že by sa patrilo ísť a vzala som zvyšky sebavedomia a natiahla si šaty. Tety ma ihneď odsúdili, že sa hodím skôr do baru, a že nech si dám niečo slušné. Nič slušnejšie som však nenašla a s výrazným dekoltom som bola spokojná iba ja.
V aule sa už ponevierali nervózni spolužiaci a ich prvé manželky, deti a rodičia výskali od šťastia. Rýchlo sme nacvičili dvojstup, aj keď nie všetci pochopili, že v dvojstupe sa nechodí po troch. Chalani pofajčievali v uličke za budovou a dámy sliedili po tovare, ktorý si obliekla ich neobľúbená kolegyňa. Napokon všeobecné veselie znásobila spolužiačka, ktorá mala svojho dvojmesačného syna upevneného na hrudi (spal) a dúfala, že do jedenástej vydrží bez revu a nebude musieť obrad rušiť dojčením na pódiu.
Konečne sme vyrazili. Pri mne skackal chlapisko na barlách a zlomený členok sa mu ledabolo knísal vo vzduchu. S tými drevami robil však také skoky, že som za ním bežala a pretrhla slávnostný pochod. V aule bolo tisíc kvetov a niekoľko sto ľudí a tri desiatky stupňov Celzia. Na chvíľu ma predsa len zamrazilo pri sentimentálnej spomienke na časy môjho bojovného študovania a zmohla som sa na tvár hodnú posmrtnej masky. Lícne svaly mi dojatím zmeraveli a pre istotu som len otvorila ústa, akoby som čakala na lyžičku kvapiek proti kašľu. S námahou som ústnu dutinu zavrela, až keď sme sa vyštverali na javisko. Drvivá väčšina spolužiakov s napätím počúvala fanfáry a mne neušlo, že menší občan v talári nesúci diplomy mal obuté lekárske biele sandále a zelené ponožky. Snažila som sa nezasmiať.
Rečníka nebolo vôbec počuť, iba divne chrapčal niečo o hrejivej budúcnosti a dákej nádeji. Neviem, či mal na mysli svoje a či naše nádeje. A vôbec, čo ho do toho? Potom otec v rokoch, študujúci diaľkovo, takmer zhltol mikrofón, keď ďakoval príslušníkom vysokej školy za „cenné vedomosti“. Na záver už len sipel a ukláňal sa. Pri preberaní diplomu som sa opäť nezaprela a čosi poplietla. Výbojne som schmatla dokument, kývla som hlavou búrlivo tlieskajúcemu obecenstvu a veselou skratkou som zaradila do davu kolegov.
Iní na pódiu zotrvávali aj tri minúty a vyhrievali sa v lúčoch víťazstva a vlastného potu. Náladu mi po chvíli zlepšil kamarát, ktorý sa vyštveral na poschodie a rozvinul menší transparent, na ktorom skromne napísal VIVAT EVA. Neušiel bystrým objektívom fotografov a hoci nemal sviatok on, ale ja, stal sa terčom záujmu. Naveľa odišiel senát a my sme sa ponáhľali v ústrety kyticiam. Statočne „vybozkávaná“ rúžmi najrôznejších farieb a vôní som sa v náručí rodiny ocitla pred budovou a podrobila sa násiliu. Skupinovému fotografovaniu! Postavili sme sa na schody, ja som objímala kytice, niektorí postarší objímali svojho druha, čo stál vedľa, aby získali stabilitu a vyzerali šťastne. Aspoň niektorí!
Doma sa konečne zhŕkli hostia a začalo sa jesť a piť. Spamätala som sa až popoludní, keď s ováciami vtrhli moji priatelia. Mama zabezpečila ďalšiu dávku jedla, aby sme vládali do polnoci tancovať! A do tretej nad ránom umývať riad! Ráno som premýšľala nad tým, ako je možné, že mi blahoželali známi, keď na oznámení som predvídavo vynechala presný dátum tejto udalosti?
