Náš Charlie
Zásadne sa nekamarátim s ľuďmi, ktorí ovládajú päť až osem cudzích jazykov, snívajú sa im filmy v portugalčine, japončine a v lepšom prípade v laoštine. A bez slovenských titulkov! Nekamarátim sa s nimi preto, lebo v živote nechodili do jazykových kurzov a zasmiali sa naposledy pred dvomi rokmi.
Mám šťastie, že patrím k optimistickým babrákom, ktorých je na svete viac. Táto zvláštna odroda ľudí už v prvých septembrových dňoch zúfalo číta všetky oznamy o začiatkoch jazykových kurzov. A samozrejme, len čo sa otvorí to správne okienko na internete, okamžite sa zapisuje, aj tam, kam nechce. Horúčkovito vyzerá e-mail, kedy príde informácia o platbe a rýchlosťou blesku všetko uhradí!
Potom budúci expert na cudzie jazyky ráta dni, kedy to vypukne. A samozrejme počas prestávok v práci, alebo aj počas nej, si zápalisto opakuje slovíčka a gramatiku, maskujúc to slúchadlami a predstierajúc poradu cez zoom. No a večer, stojí medzi prvými pri dverách, ktoré mu otvoria cestu k porozumeniu v celej Európe.
Poznám však aj iné typy expertov, ktorí sa domnievajú, že sú pokročilí a vôbec sa nenamáhajú si po lete osviežiť pamäť, pretože sa spoliehajú na osobný šarm a náhodu. Takíto sú práve v mojom krúžku. Zišlo sa nás presne dvanásť, ale traja po úvodných lekciách odpadli. Fyzicky aj psychicky. Jednoducho nezvládli poznanie, že kolegovia im nenašepkajú, pretože tiež nič nevedia, prípadne sa zahanbia v okamihu, keď lektor na nich prehovorí. A tak sme ostali deviati, hrejúci si v dlani mizernú kôpku anglických slovíčok a dúfajúci v ich zázračné naliatie z dlane do hlavy.
Na zdrape papiera, ktorý slúži ako potvrdenka o navštevovaní kurzu, nás zaujal iba jeden fakt. Vyučovať má rodený Angličan! Preto sa nečudujte, keď vám poviem, že sme na prvej lekcii pätnásť minút napäto zízali na dvere a čakali ako malé deti na čokoládu. Tá sa však nepodávala, pretože nám istá dáma neistým hlasom oznámila, že lektori zo zahraničia ešte nedorazili a učiť nás zatiaľ bude našinec. S veľkou nevôľou sme zaregistrovali príchod akéhosi pomenšieho pána, vlečúceho so sebou postarší CD prehrávač a učebnice. Prísne si nás premeral a od každého žiadal dôverné informácie, akými sú meno a priezvisko. Potom prešiel k vypočúvaniu a usilovne si zapisoval úroveň vedomostí. Priznávam, že v mnohých prípadoch si nezapísal vôbec nič. Naveľa nám, zdeptaným a rozčúleným, pohrozil, že všetko „zažaluje“ zahraničnému učiteľovi, nech sa pripraví na najhoršie!
Druhá hodina prebehla o čosi lepšie. Asi preto, že dotyčný pedagóg hovoril po anglicky rovnako zle ako my, a preto si krátil čas (za naše peniaze!) opakovaním základov gramatiky. Určite sa mu to vyplatilo. V nás však rástol pocit beznádeje a smútku. Prekvapenie sa objavilo až na ďalší týždeň. Všetci sme znudene posedávali, poniektorí aj večerali obed, ktorý im starostlivo zabalili manželky, zvyšok na nich lačno hľadel a moja kamarátka vypisovala dlhé a rovnako nudné správy frajerovi. Do strnulej atmosféry sa zrazu otvorili dvere a k tabuli docupkalo bledé, chatrné a rozpačité dievčatko. Najprv zamávala načiernenými riasami, vopchala si padajúce odfarbené a mierne mastné vlasy do vrkoča a milo zašvitorila. Čo, to nikto nevedel, pretože dievčinka bola veľmi hanblivá a tajomstvá anglického jazyka si chcela nechať radšej pre seba. Chvíľu zmätene stála a poďho čosi čmárať na tabuľu. Keď sa môj sused po ľavej strane odvážne spýtal o čo ide, stonavým, neskôr smiechom prerývaným tónom objasnila, že k nám priletela z Ameriky, kde študuje niečo veľmi dôležité a nám nič nehovoriace. Všetci deviati sme sa celých stodvadsať minút modlili, aby sa táto lesná žienka niekam vyparila. Značne znechutení sme dáme, ktorej jazykové stredisko patrí, dôrazne a dva razy zopakovali, že buď, alebo!
A potom to konečne prišlo! Najprv sme počuli hlboké a hlasné „Hallo!", vzápätí na stoličku tresol ruksak, potom na vešiaku pristála bunda a na koniec sa leteckou rýchlosťou vyšvihol na lavicu – sympatický chlapík. Rozžiarene bleskovou angličtinou vysypal, že sa volá Charlie a kvôli nám opustil rodnú Kanadu. Medzitým si radostne šúchal ruky, nedočkavo zisťoval neznáme pojmy v texte, ktorý v náhlivosti skoro rozdriapal, krotil dlhé kučeravé vlasy a krútil náušnicou. Boli sme fascinovaní!
S pribúdajúcimi hodinami sa pre nás stal Charlie hodným obdivu. Prišli sme na to, že sa rád smeje, má herecké vlohy, že človeka na pokraji síl prinúti myslieť a svieti ako lampáš pri témach o láske. Ženy získali v ňom vážnu motiváciu a príšerne si maľovali oči. Nechcem ohovárať mužskú časť kurzu, ale tí si nechali rásť dlhé vlasy a pod vianočný stromček si pýtali od rodín jednu zlatú náušnicu!
