Tak som sa rozhodla konečne so sebou niečo urobiť. Zo sna o večnej mladosti a štíhlosti ma prebudili nohavice, ktoré som roky s radosťou nosila a v nich sa aj nosila! Oznámili mi, že moje telo je už pre nich neprijateľné. Bola som v šoku! Naozaj som pribrala! Tento hrozivý fakt mi potvrdila aj spolužiačka lekárka (štíhla ako prútik) a sucho dodala: „To je vekom!“ Zahanbene som teda odkráčala k najbližšiemu obchodu a kúpila si zopár sviežich mladistvých outfitov. Víkend som strávila pri internete čítaním článkov typu: „Ako ďalej po štyridsiatke?“. Radili kozmetičky, psychologičky, lekárky, koučky. Slovom ženy. Pomyslela som si, no, veď asi vedia o čom hovoria, niečo na to musí byť. Tak som si stanovila bojový plán, ako sa vyrovnať so zmenou vizuálu a bojovať proti prvým, druhým až piatym príznakom starnutia. Netušila som však, aké to bude namáhavé!
Inšpirovaná všetkými duchaplnými článkami v časopisoch pre ženy som sa vybrala do rôznych predajní so zázračnými prostriedkami na omladnutie. Ako správna žena som sa najskôr sústredila na krémy na tvár. Veď čo na tom, že koža na rukách a bruchu má svoje nové ryhy, tvár predáva. Tú treba zachrániť ako prvú, ostatné skryjeme oblečením. V drogérií som si nechala márnivo poradiť od mladých predavačiek, ktoré vo svojich dvadsiatich rokoch ani nechyrujú o kruhoch pod očami, a nakúpila som rôzne krémy. Moje omladnutie začínalo. Päť téglikov som si poctivo rozložila pred seba a začala si zapisovať, kedy mám akým krémom natierať tvár, krk, bradu, partie pod očami. Tento rituál som dodržiavala poctivo dva dni, kým som úplne nevydesila. Na tvári som mala červené ba priam bordové fľaky a na krku obrovskú, ale naozaj obrovskú vyrážku. Čo teraz? Zahodiť tieto zázračné a zázračne drahé produkty? Utekať k dermatologičke? Spomenula som si na svoju dobrú priateľku kozmetičku a s hanbou požiadala o super rýchlu konzultáciu. Veronika sa na mňa vážne pozrela (zadržiavajúc smiech) a vyhlásila: „Zbláznila si sa? Je to podvod, to vedia všetci!“ Okrem mňa, samozrejme. Do malého téglika namiešala akúsi upokojujúcu masť, nech sa tým natieram, a potom nech sa zastavím. Aj som sa zastavila. Uštedrila mi prednášku o reálnom stave mojej pokožky a o tom, čo môžem skutočne očakávať a odporučila mi zopár produktov. Po tomto zážitku som sa teda začala o svoju kožu starať odborne, ale predsa len som pokúšala osud ďalej. Navštívila som akýsi bio obchodík s prírodnými produktami, vďaka ktorým – ako sľubovali, zázračne vyzdraviete z akejkoľvek choroby. Očarená prísľubom zdravého tela s vedomím, čo všetko ma kvári, som nakúpila rôzne extrakty. Opäť som si stanovila plán, ako čo budem užívať a najmä som nedočkavo očakávala výsledky. Dostavili sa. V prvé dni som sa cítila skvelo, sviežo, vitálne, priam neohroziteľne. Len sa mi akosi ťažko zaspávalo. V ďalšie dni sa mi zhoršilo trávenie. K tomu sa mi pridružili akési nedefinovateľné stavy smútku, až beznádeje. Vzala som teda všetky omladzujúce fľaštičky a priniesla ich lekárovi. Nesmial sa. Ani v duchu, ani nahlas. Iba mi jasne vysvetlil zloženie a kontraindikácie a v závere dodal: „Buďte rada, že ste to prežili.“ Viac som už nechcela počuť.
Po týchto epizódach som sa rozhodla k svoju veku postaviť zodpovedne. Neprestala som piť kávu, začala som piť rôzne (overené!) bylinkové čaje, konzumovať zeleninu a mierne cvičiť. Skutočné zaľúbenie som našla v surovej zelenine. Teda v šalátoch. Pani za pultom v neďalekom supermarkete ma už pozná, a keď ma vidí, iba sa uškrnie. „Dobrý deň, poprosila by som z toho pultu so zeleninou namiešať šalát!“ Bodro jej hlásim. Pani (v mojich rokoch) sa tam nenáhlivo presunie a ja si začnem pýtať. Pozrie na mňa: „Viete, ja sa v týchto burinách moc nevyznám, naozaj to chcete?“ Chcem! Ale nie až tak, ako moja priateľka. Úplne prepadla módnemu trendu kašovitej rozmixovanej surovej stravy známej ako smoothie a núti každého, aby pil šťavičky s bylinkami a rozmanitou zelenino-ovocnou kombináciou. Teda, nemám nič proti rozmixovanému banánu, ale niektoré kombinácie sú fakt šialené. A aj nechutné. Ale nepoviem jej to, lebo ju mám rada a ona zeleninu. Ďalšia moja priateľka má k zelenine vyhranený postoj. Nedávno som ju ponúkla obedom, a keďže viem, že chudne, tak som jej ponúkla čerstvú zeleninu. „Nechcem! Vieš na čo všetko si ja musím v živote zvykať, ešte aj na zeleninu?“ Odbila ma. Ale mäsko bez ryže zjedla, no zopár kociek uvarenej mrkvičky sa javil ako problém. Chvíľu do nich ticho ďobala, obzerala si ich, cmúľala, a potom usúdila, že bude neslušné ich vypľuť a div sa mi svete – prehltla! Dúfala som, že sa jej nepriťaží z toľkej zdravej stravy. Človek nikdy nevie!
Ako posledný pokus k omladnutiu som zvolila pohyb. Teda, niežeby sa mi fakt chcelo. Narodila som sa s nešportovými bunkami. Do pätnástich rokov som bola silne obézna a silne som neznášala telocvik. Teraz sa mi váha zdvihla a spomínam si na to, ako ma decká na základnej škole prezývali. Nie je nič horšie, ako keď ste jednotkárka a ešte aj tučná. Teraz som už staršia jednotkárka (obrazne!) a tiež mám kilá naviac. Čo už. Ale k veci. Prvý pokus o prebudenie mojej lásky k športu má na svedomí moja priateľka – fitness trenérka. Vďaka nej som zistila, že sa dokážem predsa len hýbať. Jej nadšenie a láska k cvičeniu má skutočne terapeutický účinok a dokáže prebudiť aj také drevo ako som ja. Poviem to rovno – bolo, je a bude to ťažké. Zmietanie sa na koberci a fitlopte doma je asi také zábavné ako prázdny účet v banke!
Predsa len sa pohybu nevzdávam, pridala som do svojho životného štýlu prechádzky po okolí, ak teda máte záujem obdivovať rozbitý asfalt na chodníkoch, výmole, popadané konáre a kopec smetí pod kríkmi. Ale nevzdávam sa. Ako odmenu si vždy doprajem dobrú kávu v neďalekej kaviarni, kde je každému srdečne jedno ako vyzerám! A to sa mi páči!
