„Zajtra odchádzame o 6.30!“ Oznámil natešene riaditeľ a my sme vedeli, že to bude ťažká cesta. Tak sme ráno dovliekli v polospánku pred úrad a sledovali sme ako vedenie nastupuje do krásnych novučičkých áut. Nás čakal veľmi staručký mikrobus, kde sa podarilo šoférovi pripevniť ešte nejaké sedadlá naviac. Tak sme tam natlačili a vydali sa na dlhú cestu za festivalovým šťastím. Po dvoch hodinách sme zistili, že nám akosi dochádza kyslík a vonku začalo páliť slnko. Na pumpe sme s opovržením pozreli na vedenie, ktoré vystupovalo svieže zo svojich klimatizovaných áut a my ostatní služobníci sme si otreli pot na čele na toaletách. Po káve a bagetách sa nám zlepšila nálada. Dorazili sme do cieľa. „Ubytovaní budete v študentskom internáte,“ povedal riaditeľ a poslal nás na druhý koniec mesta. Vedenie sa luxusne odviezlo do hotela, kde s napätím očakávalo zahraničných hostí. Keď sme si vybalili batožinu, už zvonil telefón. Poverená pracovníčka organizovaním festivalu nám oznámila, že sa máme dostaviť do haly, aby sme začali s prípravou. Po pravde sme dúfali v pekný letný večer s pochôdzkou po miestnych podnikoch. Ale kdeže! Tak sme sa zase natlačili do mikrobusu a vyhodili nás pred halou. „Chystajte prezentácie, stoličky, techniku,“ rozkázal šéf. Väčšina ženského kolektívu odvetila, že sa teda so stoličkami a stolmi naťahovať nebude. Tak nám pridelili počítanie tričiek, ktorých bolo asi dve tisíc. A to nebolo všetko. Mali sme ich úhľadne vložiť do tašiek spolu s ďalšími reprezentačnými haraburdami. Tak sme si sadli a začali počítať a „sáčkovať“. Po prvých troch stovkách sme usúdili, že potrebujeme kávu. Donútili sme riaditeľa, aby nám objednal pizzu, kolu, minerálky a kávu. Potom sme pokračovali. Po prvej tisícke nás prestalo baviť to úhľadné skladanie a jednoducho sme všetko do tých tašiek nahádzali. Blížila sa polnoc. Konečne sme dorazili na internát a padli do postele.
Ráno sme sa zobudili absolútne nevyspatí a dostatočne otrávení. A naviac – mikrobus bol preč. Zahraniční hostia sa totiž rozhodli, že dopoludňajší program vymenia za výlet za poznaním krás okolia. Ako sa teda dostaneme do haly? Zachránil nás kolega, ktorý vždy chodil neskoro, a tak sa na miesto činu – konania festivalu dotrepal v starej škodovke. Ďakovali sme nebesám za to! Napchali sme sa teda všetci ôsmi do auta, nedbajúc na predpisy a kolegovi sme oznámili, že prvá zastávka bude supermarket, lebo sme hladní. S raňajkami sa akosi v rozpočte nepočítalo, zase sa počítalo s klobásou na obed. Niet nad dobrý ťažký obed v 30 stupňovom teple. Tak sme sa teda zásobili jedlom a rozložili sa na chodníku. Niektorí si urobili pohodlie na obrubníkoch a s pietnou úctou položili na asfalt kávu v plaste. Tak sme pozbierali zvyšok sebaúcty a vybrali sa za pracovnými úlohami. S kolegyňou sme dostali za úlohu byť v stánku, ktorý prezentoval našu organizáciu. Tak sme tam stáli a prezentovali. Po dvoch hodinách sa zjavili prví záujemcovia. Nadšene sme sa im venovali a vnútili sme im propagačné materiály a donútili ich kúpiť hrnčeky a mydlá. Rozhodne sme mali najlepší obrat. Peniaze sme si upevnili do taštičiek, zavesili na krk a pri chôdzi sme zvonili ako malé ovečky. Ja som mala na krku ešte foťák a v ruke ďalšiu tašku s potrebami na prežitie. Konečne začal program! A mohli sme si sadnúť! Občas som vybehla urobiť pár fotiek, aby generalita bola spokojná a dávala som pozor, aby na záberoch nebolo vidno, aké má kto špinavé a nevkusné topánky. Po piatich hodinách rečí, spevu, hudby a seba chvály niektorí kolegovia zaspávali, ďalší sa potajme vytrácali fajčiť pred halu. My s kolegyňou sme neopúšťali stanovište. Zato nás opúšťali nohy. Teda konkrétne moje sandále sa rozhodli, že už viac neurobia ani krok a jednoducho sa mi rozpadli. Rozmýšľala som nad tým, že si podošvy obviažem okolo chodidiel zbytkami farebných motúzov, ktorými sme zdobili stánky. Jedna návštevníčka si všimla moje nešťastie a pohotovo z tašky vytiahla šľapky a radostne mi ich venovala. Radostne som si obula o číslo väčšie šľapky, dobre ich stiahla, aby som ich nestratila a bola pripravená dokončiť svoje pracovné úlohy. Našťastie sa program blížil ku koncu a my sme dúfali, že čím skôr pôjdeme domov. Ale kdeže! Po tej sláve bolo treba všetko zasa zložiť, upratať a naložiť do áut. Keďže som mala problém s obuvou, tak som mala pádny dôvod na to, aby som nerobila nič a čakala na odvoz. Pri pohľade na upachtených kolegov som cítila mierne výčitky svedomia, tak som poprosila zopár známych, ktorí boli miestni, aby im pomohli a dala do ruky peniaze (svoje!) nech im idú kúpiť pivo a jedlo. Pred polnocou naše trápenie skončilo. Kolegovia boli veselí, k pivu si nechali doniesť aj víno a z reprákov pustili poriadne nahlas najnovšie hity.
Domov sme prišli o tretej ráno. Ledva som zaspala, už zvonil budík. Rýchlo zasa do práce. Tak som teda hodila do seba kávu a raňajky a utekala na trolejbus. Zvoním na recepciu a nič. Všade tma. Nikde nikoho. Kde sú všetci? Stratili sa po ceste v lese, alebo ich uniesli mimozemšťania? Stála som bezradne pred dverami do úradu a vtom sa zjavila pani, ktorá ma poznala a bývala na tej ulici. „Evka, zabudla si niečo? Dnes máte predsa voľno, je nedeľa!“ Pozrela som sa na ňu s výrazom osoby, ktorá sa stratila v čase a priestore, pokúsila sa usmiať a zašepkala som: „Keď doma mi bolo tak clivo!“ Odpotácala som sa teda domov, vypla mobil, všetky budíky a v pondelok zaspala do práce. A bolo mi to naozaj – jedno!
