V jarnom období ma vždy pochytí nostalgia. Prehŕňam sa v maturitných fotografiách a pred očami mi defiluje naša triedna banda IV. B. Tak som sa rozhodla preveriť si na vlastné uši, akými cestami sa vydalo známych tridsaťpäť osôb. Nakriatla som spolužiačku Renátu z lavice, ktorú sme vedno obrusovali štyri roky, aby sme zorganizovali stretnutie starnúcich gymnazistov. A aby sme sa vyhli zbytočnému sentimentu rozposlali sme kopu starých pohľadníc s vyzývavým textom, z ktorého citujem: „Miesto činu je na Vysokej 44, zober si ladviňák, čiže teplý chránič na kríže, ide sa do pivnice.“
V osudný deň sme bezradne postávali pred ošumelou vinárňou a uhýbali návštevníkom a ich kŕčom večného smädu, ktorí mali opovážlivé poznámky typu: „No, čo dievčence? Dáme si po jednom?“ Minúty sa míňali a my sme opustene krúžili po ulici a rozhodovali sa, že ak nikto nepríde, dáme si aspoň kávu a pôjdeme domov.
Tu sme však zdúpneli a zazreli spolužiačky. Po toľkom čase vyzerali dosť zachovalo a neopotrebovane. Prekvapili nás úprimným originálnym zvolaním „Čaute, decká!“ Keďže sme čašníkovi navraveli, že isto prídu aj chalani a bude mať dobrú tržbu, znepokojovali sme sa ďalšiu polhodinu, lebo mužov nebolo. Začalo popŕchať a sem-tam som vystrčila svoj klobúk aj s hlavou v očakávaní, či náhodou neprichádzajú tí oplani! A hľa, spoza rohu zazriem kreatúry, ktoré sa približne podobali na spolužiakov. Smiechu sa nezdržal nikto, keď sme zistili, že chlapík s bradou nie je horár, ale Fero, a že vlasy až k zemi dotvárajú osobnosť Martina. Udivil nás aj trávnik na hlave čerstvého otca Juraja. Zvyšok spolužiakov dostatočne stučnel a zmužnel, čo svedčilo aj o ich unudenom výzore, za ktorým hanebne ukrývali radosť a slzy dojatia, že sme opäť pohromade.
Keď sme potom schádzali do pivnice, premkol ma pocit, že ideme do kobiek, kde mučili v stredoveku väzňov. Vyšší si poobtĺkali hlavy a nižší sa sústredili na zápach, ktorý vychádzal z múrov. V hĺbke asi 70 metrov pod zemou sme zočili obrovský dubový stôl prestretý špinavým a trochu vlhkým obrusom. Baby sa prezieravo vrhli k biednemu ohrievaču, nakoľko v tom príšernom bunkri nebolo viac ako 10 stupňov. Prvé rozpaky zanikli v dohadovaní, koľko vínčiska a tvrdého načim objednať na zahriatie.
Spolužiačky zvyknuté na I. cenovú skupinu konečne prestali ohŕňať nos nad úrovňou lokálu a zvykali si na intímne osvetlenie, ktoré sálalo z úbohej žiarovky, voľne visiacej zo stropu. Najprv sa ujal slova mladoženáč a "mladootec" a na veľkú radosť prítomných spolu sediacich hlasno a detailne vykreslil priebeh pôrodu svojej ženušky. Vzbudilo to všeobecnú veselosť.
A hneď tu boli fotografie. S uspokojením môžem povedať, že ľudia správne pochopili výzvu z pozvánky. („Vítané sú svadobné fotografie, karty a iné hazardné hry.“) Celých päť minút sme sa rozplývali nad úchvatnými svokrami a detičkami, ktoré mali prevažne zatvorené oči, lebo ich fotografovali v spánku (jasné, že tie deti, veď kto by uspal svokru?). Pochválili sme potomkov a doberali fotrov, že je načase priviesť ďalších nezbedníkov na svet.
Vydaté ženy sa až na výnimky nedostavili, určite museli opatrovať svojich (a iných) ľúbezných mužov a robiť materské úlohy. Vzájomne sme sa teda informovali o sebe, kričiac krížom cez stôl a sledovali kto má viac vrások, bytov, áut a iných životných ocenení.
Po chvíli už lietali z jedného konca na druhý cigarety, zapaľovače a napršanú omietku sme VYBERALI prstom z pohárov ako samozrejmosť. Čašník mal konečne úsmev na tvári i v peňaženke a úslužne dolieval. Eva medzitým stále fotografovala, aby sme nezabudli na to, ako sme vyzerali! Po dvoch hodinách sme prišli na to, že Majo, Vlado, ba aj seriózny, uhladený Šaňo si VŽDY dajú radi do nosa a trepú ako počas školských liet nezmysly. Miestami sme síce zabraňovali bitke, keď si Majo s Ferom dokazovali, ktorý z nich je príťažlivejší. Vtedy nastúpila Andy s Paťou, aby ich milo presvedčili, že obaja sa im nikdy nepáčili. A potom prišlo zúčtovanie! Vlado dodnes neodpustil matematikárke tú štvorku a vyhrážal sa, že jej raz POVIE SVOJE. Chalani zase vyčítali s tichou závisťou Robovi, že vďaka úžasným kučeravým blond vlasom zmaturoval len preto, že profky na neho leteli. Túto nezvyčajne príjemnú náladu s rozhodnosťou zmaril čašník, ktorý vyhlásil záverečnú a nám, že máme vypadnúť.
Smutne sme si pobrali vínové fľaše, niekoľko nezodpovedných odrodilcov zmizlo v trme-vrme a stádo v počte 15 ľudí spojené zámerom vymeniť vináreň sa vybralo mestom. Držali sme sa za ruky, aby nikomu nenapadlo robiť výtržnosti, a aby sme sa nestratili. Pietne sme postáli pri fontáne a zaspomínali sme si na dejepisnú turistiku „Poznaj svoje mesto“, do ktorej sme sa museli povinne zapájať štyri roky. Rozmýšľali sme aj na tým, že sa vyberieme pozrieť – v noci – našu starú školu, ale bolo nám zima. A zistili sme, že sme aj unavení. Darmo doba žúrov bola už nami.
