„Zase si bola v tom pajzli?“ Opýtala sa ma kolegyňa, keď som sa vrátila z obeda. „Áno, v tom pajzli,“ odpovedala som jej jasne s nádychom zlosti. „Fuj, zase smrdíš!“ Nedala sa. Otvorila som okno a do miestnosti vletelo okrem prachu sviežich 10 stupňov. „Spokojná? “ Opýtala som sa hlasno. V tom sa zodvihla a odišla do kuchynky. Toto sa opakovalo niekoľko mesiacov, kým pochopila, že jednoducho si do práce nebudem nosiť obed, ale pekne sa vyberiem do toho „pajzlu.“ Mimochodom bola to celkom slušná reštaurácia, umiestnená v miernom podzemí, a okrem toho, že tam bola tma ako v rohu a mizerné vetranie, mali vždy cenovo dostupné menu. To, že sa mi sveter vždy nasiakol výparmi oleja a iných pražených pochutín, som zobrala ako fakt a každý deň som všetko oprala.
V našej kuchynke sa podávalo všeličo. Teda, to, čo si kolegyne doniesli. Od tuniakových a klobásových nátierok, po narýchlo urobené vajíčka na cibuľke, až po rôzne zdravé špeciality ako napríklad neidentifikovateľné rezance so semiačkami, zeleninou, prapodivné posúchy so syrom. Ku káve vždy niekto priniesol koláčik. Ja som sa obmedzila na keksíky, ktoré sa tešili obľube. Kolegyne prinášali rôzne zbytky, čo nezabalili deťom a nechceli ich nechať svojim obéznym manželom. Boli to akože bublaniny. Ovocie v nich chutilo vždy rovnako, ale malo vždy inú farbu. Zo slušnosti som sa nepýtala čo to je. Nechýbali domáce pokusy o buchty a záviny s plnkami, kde človek naozaj mohol nájsť všetko. Najmladšia kolegyňa prinášala krehké piškótové cesto v hrnčekoch a každého ponúkala. Vyzeralo to lákavo! Zaborila som lyžičku do tej voňavej krásy a hľa – v polovici sa to celé roztieklo. Tak som rýchlo zjedla to, čo bolo naozaj upečené a slušne som povedala, že si nechám zvyšok na popoludnie.
A potom to boli pracovné obedy. To bol ten skvelý čas, kedy ste naozaj zistili, kto aký je – a najmä ako je. Pod pracovnými obedmi sa skrývali rôzne mítingy a oslavy. Tento raz to padlo na reštauráciu priamo v útrobách nášho pracoviska. Tlmené svetlo prerušovali tlmené vzdychy o tom, že po tých schodoch sa nedá chodiť, ale dá sa dobre spadnúť. Dvaja kolegovia, ktorí by poslúžili v prípade katastrofy ako nosiči, sa drzo predbehli, aby si obsadili tie najlepšie fleky. Kým sme sa teda dotrmácali do tých katakomb, polievka už bola na stole. A teraz čo? Vrhnúť sa rovno jedlo, alebo počkať na slávnostný príhovor šéfky? Na stole už stáli aj poháre s drinkom. Obávala som sa toho najhoršieho. A mala som pravdu. Šéfka zdvihla pohár a počas 20 minútového príhovoru pospomínala naše úspechy, ďalšie úlohy a vízie tej najkrajšej pracovnej budúcnosti. Rýchlo sme vypili veľmi slabý a teplý aperitív a pustili sme sa do studenej polievky. Opäť sme čakali, kým šéfka doje a dorozpráva svoje „vtipné“ príbehy z mladosti. Rozhodla som sa konať a objednala som si kávu. Bola mi zima a stále som bola hladná. Káva ma vzpružila a čakanie na druhý diel jedla a rozprávok našej šéfky som znášala lepšie. Kolega, ktorý mal veľmi blízky vzťah k alkoholu dopil všetok naliaty alkohol v pohároch pre tých, ktorí neprišli. A urobili dobre. Naklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha tak, aby to všetci počuli: „ Objednám ti becherovku? “ Jeho láskavý záujem som zobrala s humorom. Kolegyňa, ktorá nikdy nepila a ani sa nedopustila žiadnych morálnych pokleskov sa na mňa pozrela, zošpúlila nenamaľované pery a karhavo nahlas povedala: „Nejako skoro začínaš Evka!“ Nemala som v úmysle nič začínať, ale čím skôr sa najesť a vypadnúť. Kým sa stačili začať pohoršovať ďalšie kolegyne, dorazili rezne a šalát. Kolegyňa, ktorá trpela rôznymi alergiami a najmä trpela neopodstatnenou vysokou mienkou o sebe sa dožadovala vegetariánskeho menu. Doniesli jej ryžu. Bola spokojná. Medzitým sa rozprúdila vrava a boj o rezne. Dáko ich bolo málo. Vzala som si najmenší, s napätím rozkrojila a zistila, že je neprepečený. Radostne som ho posunula kolegovi, ktorému po dvoch borovičkách bolo všetko jedno. Dala som si šalát s chlebom a premýšľala nad tým, že budem musieť skočiť po práci do obchodu po dáku stravu. Konečne sa všetci najedli. Teraz začala tá najbezpečnejšia časť. Šéfka sa začala rad radom vypytovať kolegov na ich súkromie. A tak sme sa všeličo nechtiac dozvedeli o milostnom živote kolegýň, o sobášnych zámeroch kolegu a neutíchajúcej túžbe šéfky mať konečne vnuka. Keď prišiel rad na mňa, postavila som sa a zreteľne nahlas oznámila: „Idem si zapáliť.“ Šéfka onemela, časť kolegýň ma obdarilo úsmevom, ako som sa tomu dobre vyhla a zvyšok sa pohoršoval. Rýchlo som vybehla po schodoch a šla domov.
O niečo zábavnejšie boli pracovné obedy priamo na mieste činu – teda v priestoroch pracoviska. Vedeli sme, že obed bude dlhý a k práci sa už nevrátime. No tento krát nechýbal vzácny hosť. To nás mierne rozladilo, lebo náš voľný program bol ohrozený. Kolegyňa na mňa žmurkla, aby mi dodala odvahu a povedala: „Neboj sa, on sa naje a pôjde preč.“ V to som teda dúfala. Zišli sme sa v zasadačke a slávnostne upreli zrak na vedúceho, ktorý sa zadúšal od šťastia, že máme hosťa. Našťastie reči netrvali dlho a pustili sme sa do jedla. Hosť, ktorého váha sa pohybovala medzi 120 až 150 kg bol mierne sklamaný, keď uvidel menu. „A polievočka by nebola?“ Opýtal sa s tichou nádejou kolegyne, ktorá roznášala jedlo. „Dnes sme nevarili, ale bude aj dezert!“ Zachraňovala česť staršia kolegyňa a utekala do kuchyne, aby mu priniesli dvojitú porciu. A tak sme jedli. Niektorí mľaskali, iní fŕkali, iní si aj odgrgli. A podaktorým bolo akože ťažko, tak sa išli vyvetrať na balkón a narýchlo do seba hodili kávu a kolu. Niektorí odvážnejší išli fajčiť na dvor a my sme na tých šťastlivcov na slobode – nešťastne pozerali. Popri konzumácií sme viedli neformálne rozhovory o tom, kto má akú peknú kabelku, pekné tričko, nový oblek. Niektoré kolegyne rozoberali svoje kulinárske zručnosti, ktoré mi nič nehovorili, a platí to dodnes. Kolegyňa, ktorá sedela oproti mne sa zrazu natiahla k môjmu tanieru a šermujúc vidličkou sa opýtala: „Dáš mi z tých zemiakov?“ Pozrela som sa na moje chutné zemiačiky a povedala som: „Nedám, pozri sa na seba, ako si pribrala.“ Od tejto pamätnej vety sa ma až do ukončenia môjho pracovného pomeru – nikdy nič neopýtala! A ja som bola šťastná, že som sa tak vyhla klebetnici, ktorá bola neutíchajúcim žriedlom ohovárania v našom inak skvelom, priateľskom a nesmierne pracovitom kolektíve!
