Dnes je ten deň! Moja mama sa rozhodla, že ma predsa len naučí variť, a tak ma pripraví pre dobrého, milujúceho muža, ktorý bude milovať mňa a jedlo. Teda na manželstvo!
Poviem to rovno, keď varím, spomínam si na základy chémie z gymnázia. Oprášim poznatky a pokúsim sa vyhnúť jedovatým kombináciám. Napokon pri šírke repertoáru, ktorý pri varení obmieňam, sa nemám čoho báť. Čaj, praženica, puding, nakladané mäso, slepačia polievka, varené zemiaky. Ak mám dobrý deň, tak mi zemiaky neprihoria, iba sa vyparí voda, puding nemá hrče, ale je riedky ako voda.
Mama ma teda prefíkane nakriatla na pomoc pri čistení zeleniny a vaľkaní cesta. Tak som teda s nemým úžasom hľadela na potiacu sa, ochutnávajúcu, poskakujúcu, zamračenú (čiže sústredenú), fajčiacu, ufkajúcu osobu. Na tom nebolo nič zlé. Ale nechápala som načo ten zhon, točenie sa okolo osi kozmickou rýchlosťou, rozhadzovanie rukami a chytanie sa za hlavu. To je teda varenie? Ďakujem pekne za taký šport. Rozhodla som však sa mame pomôcť, reku nech sa dačo priučím. Aktívne som zapájala do hopkania, ťapkania, vyťahovania asi tridsiatky hrncov, šúchania si spánkov a zavadzania. Áno, zavadzala som. Nečudo. V kuchyni pre jednu osobu! Ale moja mama sa nevzdávala! Povedala: „Ak chceš jesť, musíš pomáhať!“ Tak som sa nadýchla očarujúcej vône polievky a dymu z cigariet a začala som. Po dvoch hodinách mi to šlo celkom dobre a aj som pochopila systém korenín! Mama bola šťastná, ale tým to neskončilo. Keď sme dovarili a nechali kuchyňu s horou riadu, povedala: „Tak, a teraz si sadneš za počítač a ja ti budem diktovať!“ Recepty! Ďalšie dve hodiny som zapisovala mamine opisy jedál a postupy činnosti. Cítila som ako v škole, alebo na policajnej stanici. Súbor s receptami som pre istotu uložila aj na záložný disk a dúfala som, že pre dnešok stačilo.
Ale kdeže! Išli sme žehliť. Teda ja som išla žehliť. Mama mi šmarila pod nos kopu vypratej bielizne, pohodlne si sadla na gauč a dala si kávu. Túžobne som hľadela po šálke kávy tiež, ale márne. Pod prísnym dozorom som teda ožehlila asi 10 obrusov, 15 utierok, 5 obliečok, preletela zopár uterákov, a potom to prišlo. Nohavice! Nie a nie sa trafiť. Asi päť krát som vyrobila puky na iných miestach a moje nohavice dostávali čoraz zaujímavejší dizajn. Napokon mama usúdila, že ich treba oprať a ožehliť nanovo. S košeľami mi to šlo ľahšie, najmä ak mama nevidela, ako som mierne odflákla niektoré partie, ktoré sa aj tak o pár minút pokrčia. Žehličku som teda s trasúcimi rukami odložila na miesto, kde môže odpočívať a vychladnúť a rázne som oznámila: „Idem von!“ A mama na to: „Nikam nejdeš, ešte sme neskončili!“
S výrazom poníženia a absolútnej bezmocnosti som si sadla na stoličke v predizbe a čakala čo príde. „Ideme majstrovať!“ Vyhlásila mama. A už som vedela, že je zle. Mama vytiahla zo špajze dve obrovské krabice, kde sa nachádzalo asi tridsať šrobovákov, rôzne tipy ventilov, 2 kg klincov, medené a iné drôty, tesnenia rôznych farieb a materiálov, tri kladivá, staré vypínače a ďalšie mimoriadne vzácne kúsky pre domácich kutilov. Sekeru po prastarom otcovi nechala na pokoji. Keďže nášho príbytku sa málokedy dotkne mužská ruka opravára, prešli sme na sebestačnosť. Nie preto, že sme orientované na zábavy charakteru vodoinštalatérskych prác, ale preto, že opravári sa vám vykašlú na váš problém, ak sa im nepodarí vám vnútiť rovno nový spotrebič! A tak chvíle s poistkami patria u nás medzi rozcvičky zručnosti, oddrapujúce sa okenné rámy s vypadávajúcimi kľučkami k prívetivým posedeniam na parapete, zachytávanie kúskov praskajúceho lustra k bežnej príprave artistov. S mamou sa priam bijeme, kto sa vyštverá k starej záchodovej nádrži. Je to vzrušujúce. Stojíte na stole, stoličke, špičke nôh, rukou sa opierate o spráchnivené drevené rámy a druhou šmátrate po kohútiku, plaváku a pavúkoch. Ak vytiahnem dajakú šnúru, mama výska v očakávaní spustenia sa vodopádu do bytu. Iba raz sa stalo, že rúra spájajúca nádrž s misou praskla a príjemne osviežila koberce a nás obe. Spomínaná oblasť ma priťahuje najviac z úkonov domácich. Asi preto, lebo je vždy pri reparovaní a látaní veselo. Šťavu dodáva Konzervárenský podnik nadávok, a tak si prídem na svoje.
Takže pre dnešok si mama vymyslela niečo úplne nenáročné ako rozmontovanie dvojitých okien, keďže sa jej zdalo a zdalo sa jej dobre, že zle tesnia. Tak som sa teda vytrepala na parapetu a s využitým rôznych typov šrobovákov a mierneho násilia som tie okná rozmontovala. Pri tej príležitosti sa nám zdalo vhodné ich aj umyť, čo spôsobilo, že sa odlepili zaslúžilé časti starého tesnenia a okná nepriliehali vôbec. Napokon som vytiahla bielu farbu a čo som vedela zatrela, okná rýchlo zmontovala naspäť a dúfala som, že ich potom aj otvorím. Podarilo sa.
Mama bola spokojná a konečne sa mohla vrátiť k svojim projektom a inžinierskym sieťam, ja som sa vrátia ku knihám a začala som snívať o tom, ako, keď budem veľká – budem mať domácu pomocnicu, na ktorú zvalím všetky domáce práce vrátane tých opravárenských.
