Prvý deň v práci
Zavolali ma na pracovný pohovor. V to ráno som z akýchsi nejasných dôvodov nasadila ležérne tempo. Bola som si totiž istá, že ma zoberú. Pomaly som popíjala kávu a medzitým som sa sústredila na dizajn tváre. Svoje osvedčené hnedé linky okolo očí som vymenila za modré, a potom som hľadala rúž, ktorý by sa k nim hodil. Vyhrabala som trošku zoschnutý matný odtieň tmavšej farby. Chcela som pôsobiť dramaticky, a tak som zo skrine vytiahla starý pléd neurčitej farby, pod ktorý som si dala červený rolák. Čože, to je toľko hodín? Zaúpela som a utekala na trolejbus. V polovice trasy som si spomenula, že ten ma tam asi nedovezie, a hľadala ďalší spoj. A v tom som si spomenula, že nemám lístok. Podišla som k postaršej skrini, ktorá skrývala tajomné papieriky, nahádzala som tam všetky mince, čo som mala a NIČ. Keďže čas bežal a moja nálada bola už nalomená nervozitou, tak som do tohto stroja pár krát tresla päsťou a hľa – vysypali sa mi aj mince, aj kopa lístkov. Som zachránená!
Pani ma už netrpezlivo čakala v kancelárii. Môj tvárový dizajn nabral čudné sfarbenie, modrá farba okolo očí sa mi roztiekla, a keďže som pár krát kýchla, rozmazala som si pri smrkaní ten starý odporný rúž po celej brade. Narýchlo som vbehla do verejných toaliet, ešteže som mala tie mince, a vreckovou som si celú tvár utrela a obmyla vodou z kohútika, ktorý pamätal predvojnovové časy. Teraz som bola trochu modrá a bordová. No nič, zazvonila som na zvonček. „Kde ste toľko?!“ Opýtala sa moja budúca zamestnávateľka. No kde asi, tu som – pomyslela som si a rýchlo vybehla na prvé poschodie. V kancelárii sedeli asi tri ženy a premerali si ma od hlavy po päty. No nazdar! „Tu si sadnite,“ prikázala šéfka. A potom na mňa vychrlila celú agendu, ktorú budem mať na starosti. Ani ma to veľmi neprekvapilo. Prekvapilo ma však, že hneď mi kázala sadnúť za počítač a písať listy. „Máme tu veľa práce!“
Nepovedala som nič, len som si pokorne sadla na veľmi tvrdú stoličku a zalapala po dychu v tom vydýchanom vzduchu. Pozbierala som zvyšok sebaúcty a sebavedomia a začala ďobať do počítača. Trochu som získala rešpekt, keďže sme mali na gympli strojopis, tak som bola celkom rýchla. Prvý list napísaný! Po zápase s tlačiarňou a papierom, ktorý sa just musel minúť a trochu zacviknúť som rýchlo vyšklbla list a vletela ku šéfke. „Už to mám!“ Hlásila som sa. „Nie, nemusíte mi všetko hlásiť, položte to na stôl, “ ja prídem. Tak som si sadla a čakala. Medzitým som sa iniciatívne prehrabávala v súboroch a systéme, aby som bola v obraze. „ Poďte ku mne!“ Zavelila z vedľajšej miestnosti šéfka. Vystrelila som ako šíp a celá odhodlaná čakala na ďalšie pokyny. „To ako ste napísali? Tu máme knihu odoslanej pošty, pôjdete podľa toho." A tak som zistila, že neviem na akú časť strany napísať tie suché administratívne údaje, ako koho osloviť, a že moje umelecká štylizácia textu je absolútne nevhodná. „Dobre, prepíšem to.“ Pokorne som odkráčala na svoju tvrdú stoličku a pustila sa do tej suchariny. Šéfka bola spokojná.
V tom som zistila, že som veľmi hladná. Z domu som si nič nepriniesla, a tak som sa len opatrne opýtala, že kam chodia na obedy. Šesť párov očí sa na mňa zadívalo výrazom opovrhnutia – že sa starám o také malichernosti. „My si nosíme z domu a nestrácame čas po reštauráciách.“ No ja som sa ten čas rozhodla stratiť a vybrala som sa na obhliadku miestnych lokálov, kde sa podáva jedlo. Aby som však veľmi nemeškala, narýchlo som si nechala zabaliť hovädzie mäso s tarhoňou. Keď som odchádzala z miestnej jedálne, jedna pani do mňa drgla a ja som zistila, že celá omáčka sa mi vyliala do tašky. No nič, môj hlad bol nezastaviteľný! Rýchlo som sa vrátila do práce, kde som zistila, že ženy majú svoje príbory dobre ukryté v stolíkoch ako diamanty, a ja som nemala nič. Tak som poprosila o prepáčenie a ešte raz som vybehla z kancelárie. Sadla som si na schody a pustila sa do tej gebuziny. Mäso som obhrýzala ako malý pes, horšie to bolo s tarhoňou. Z dverí vyšla kolegyňa z inej organizácie. „Vy tu pracujete?“ Opýtala sa ma, keď ma videla zápasiť s tarhoňou. „Áno, tu vedľa, som nová!“ Súcitne na mňa pozrela: „Poďte dnu, máme príbor aj taniere." Pripadala som si mierne slabomyseľná, ale ponuku som využila. Ako človek som sa najedla, dokonca mi ponúkli aj minerálku a kávu. Posilnená vo viere v ľudské dobro, som sa vrátila do kancelárie.
„No, nejako ste dlho boli!“ Poznamenala kolegyňa s ukrytým príborom. A hneď sa ozvala šéfka: „Teraz si preberieme texty, ktoré budete písať pre médiá.“ Hurá, konečne niečo, na čo mám školu, potešila som sa. Zbytočne. Po dlhom monológu vedúcej strediska som pochopila, že moje novinárske vzdelanie je absolútne nepodstatné. Hoci som sa snažila vniesť do textov svoj vlastný štýl, nepochodila som. A tak som postupne naučila písať úplne nudné informácie, bez štipky emócií a švihu. Šéfka bola spokojná.
A potom to prišlo! Mala som pripraviť sviežu reportáž z podujatia. Konečne niečo pre mňa! Bolo to živé, zaujímavé, malo to logiku, spád. Aj fotky vyšli skvele. Nadšená svojím výkonom som čakala na pochvalu. „Nie Evka, toto nie je dobré, mali by ste sa pozrieť na iných novinárov, ako píšu!“ Ako prosím? Čo hovorí? Reportáž podľa šéfkinej absolútne nevhodnej šablóny pre akýkoľvek novinársky text som odmietla prepísať. A tak ma vyhodila. Odchádzala som s pocitom trpkosti a nepochopenia. Po pár rokoch som však zistila, že sa jej celé stredisko rozpadlo, nakoľko sa pohádala so sponzormi, spolupracovníkmi – lebo chcela mať SVOJU pravdu. Aj mi jej bolo trochu ľúto, ale myslím si, že si to zaslúžila. Moja kreativita však nabrala úplne nový rozmer, ale o tom nabudúce.
