Šéfovia a šéfky
V živote som mala rôznych šéfov. Dobrých, príjemných, normálnych, zásadových, ale aj nevyspytateľných a zakomplexovaných. Niektorí predstierali svoj intelekt, iní ho mali. Ďalší sa usilovali svoje vodcovské schopnosti podporiť drobnými i väčšími klamstvami a manipuláciami. A čo sa týka žien – tu vynikali klebetnice, intrigánky, milovníčky rôznych prezentov, drahých obedov a všeobecného líškania. Priznám sa, vždy som jednala so svojimi nadriadenými ako so seberovnými. Nemala som totiž nikdy pocit, že by ma okrem funkcie prevyšovali inteligenciou, schopnosťami, alebo nedajbože – múdrosťou. A tak som sa skôr či neskôr dostala do problémov. Moja duša rebelky a bojovníčky za spravodlivosť, nech to stojí čo to stojí – ma jednoducho nepustila. Samozrejme, snažila som v rámci prežitia „zahrať“ úctivosť, hoci môj tlak bol 200 a najradšej by som bola tresla dverami po nejakej porade. Dokonca som sa naučila pochváliť šéfke oblečenie, alebo módny doplnok. Zaujímavé je, že vždy ma potom štípali oči. To bolo znamenie, že som to naozaj nemyslela vážne a bolo mi to proti srsti.
Sedela som raz pri stole a snažila som sa vytvoriť silný kreatívny text pre organizáciu, keď som zrazu cítila, že niekto mi stojí za chrbtom. Šéf. Tento hlúpy zvyk – potichu sa priplaziť do kancelárie a stáť niekomu za chrbtom a hľadieť na monitor, ma uvádzal do šialenstva. Ale nie len mňa. S kolegyňou sme si postupne vypracovali signalizačný systém, aby sme vedeli, kedy sa blíži kontrola. A tak sme rýchlo pozatvárali okná a súbory na monitore, nahodili veľmi sústredený výraz tváre a ticho sme čakali čo bude. Keď sa takto raz postavil šéf za mňa, veľmi, veľmi pomaličky som sa otočila a opýtala sa ho: „Ako sa dnes cítite? “ Šéf prižmúril oči a ústa a nezmohol sa na slovo. Odvtedy boli jeho návštevy menej časté. O to viac si ma predvolával do svojej kancelárie, kde sa lenivo rozvalil do svojej mäkkej a drahej stoličky a spovedal ma. Často jeho otázky nesúviseli s prácou, a preto som jeho pozornosť vždy odviedla na jeho rodinu a veľmi živo a neúprimne sa zaujímala o štúdiá dcér a ich záľuby. Po čase predsa len pochopil, že bude lepšie so mnou hovoriť len o práci a nechal ma na pokoji.
Horšie to bolo so šéfkou inej inštitúcie. Tej, čo ma pri nej štípali oči. Od vrátničky sme vždy vedeli, kedy prichádza. Tak sme čakali, kto bude na rade. Pre istotu sme nevychádzali z miestností, aby nás náhodou v rozmare neodchytila a rovno nedotiahla do pracovne. Dopíjala som kávu a vtom zazvonil telefón. „Evka, môžeš na slovíčko!“ To som vedela, že to nebude len slovíčko, ale celá tiráda slov a začiatok nekončiaceho románu. Pozrela som sa do zrkadla, prebehla ústa rúžom a uistila sa, že stále vyzerám lepšie ako ona a vyrazila som. V kancelárii voňala káva a odporná voňavka a bolo tam hrozne teplo. Pozrela som na okno, či ho môžem otvoriť. „Nie, neotváraj, ochladilo sa!“ No isto. Tak som zotrela prvé kropaje potu z čela a započúvala som sa do úvah vedúcej. Pracovné úlohy, ktoré miestami vykazovali logiku, nelogicky pretkávala svojimi spomienkami na svoje štúdiá a nezabudla nadávať na svojho manžela. Po hodine tejto pracovnej terapie som sa cítila ako vyžmýkaný citrón. Pre istotu som sa ešte zastavila u sekretárky, ktorá vynikala hlúposťou, pomalosťou a absolútnou neschopnosťou nič samostatne urobiť. Práve si dávala rybací šalát. Poprosila som ju o dovolenkové lístky, ktoré sme hľadali asi ďalšiu pol hodinu. Zásuvky ponúkali nielen spinky na spisy, ale aj do vlasov, hrebene, špinavé šálky, katalógy, pokrčené papierové vreckovky, prastaré listiny a listy, rôzny tovar kozmetického charakteru, ktorý sekretárka predávala a nikto to nekupoval. Keď som prišla do svojej pracovne, bola som hladná a moja kolegyňa hladná po informáciách – čo bolo u šéfky. Úprimne po medzi pristáti u sekretárky som všetko zabudla, okrem toho, čo som si poznačila, že mám urobiť.
„Určite dnes nepríde? Dobre si to rozumela? A Petre to kto povedal? Tajomníčka?“ Chodbou sa niesli trochu tlmené, no vzrušené rozhovory. Postavila som sa do dverí a nahlas som zakričala: „Šéf dnes nepríde! Má niečo súkromné!“ To mohlo znamenať všeličo. Od návštevy lekára a rodičov, až po výlet za vlastným šťastím a najmä milenkou. Dôležité je, že tento človek dnes nepríde. Nie nemali sme ho rady. Bol povýšenecký, nadutý, uťahoval si z nás a pri každej príležitosti niekoho ponížil. Smelšie kolegyne sa okamžite objednali na rýchlo ku kaderníčke, iné sa vybrali na nákupy, ďalšie si dohodli skoršie vyzdvihnutie detí zo škôl. Kolegovia išli na pivo a iné pochutiny. Ostalo nás len pár. Ja som si telefonicky vybavila všetko a tešila sa večerné rande. Tak som si ten zvyšok času – krátila prácou, lebo som vedela, že na druhý deň dorazia na e-mail ďalšie články a ja to – tak či tak musím urobiť načas. Kolega, s ktorým som prebývala v najmenšej kancelárii na svete a nazývali sme ju chyžou, sa naďalej venoval programovaniu. Do toho ticha sa zrazu prudko ku mne otočil a s plnou vážnosťou sa ma opýtal: „Evika, a kde sa kupujú slipy?“ Snažila som sa nerozosmiať, lebo jeho životná priorita bol počítač a jeho tajomstvá, a svet navôkol považoval za zbytočný. Podala som mu dlhú prednášku o obchodoch a dostali sme sa aj k ponožkám. Pracovný deň sa pomaly končil, keď sa zrazu náhle rozleteli dvere. „Čo tu tak strašne smrdí?“ Zakričal šéf. Ustrašene sme stíchli. Vedeli sme, že kolegyňa, tajne zamilovaná do kolegu, mu dnes pripravila v kuchyni vyprážanú rybu. Otvoril dvere na mojej kancelárii, kde okrem kávy bol cítiť len môj jemný vanilkový parfum a nové ponožky. „No, aspoň, že vy ste tu! Poďte ku mne!“ Pozbierala som zvyšok odvahy a vybehla za ním. „Sadnite si a dobre sa pozerajte!“ Bola som v pomykove, čo bude. Keby dačo, budem kričať a kolegyňa na vrátnici ma isto zachráni. „Pozrite sa, aký krásny obraz som dostal,“ pokračoval plný nehy. Opatrne odstránil papier a hľa, na obraze bol sám – veľký šéf. Teda jeho hlava a trup. Insitný umelec nie celkom zvládol proporcie, takže z hlavy vykúkali dve obrovské oči, vlasy boli akože vlnité a pôsobili ako po trvalej a uši boli nainštalované blízko krku. Vybuchla som od smiechu. „To maľovali u vás v škôlke, kde ste chodili?“ Šéf sa na mňa pozrel, pochopil, že som ho ponížila a ticho povedal: „Choďte domov.“ Aj som šla, po pár mesiacoch som dala výpoveď a radostne som zanechala túto nedozretú bytosť vlastnému osudu. Dozvedela som sa však, že, keď ho vyhodili, tak obraz pri prenášaní mu spadol z rúk a celý sa poškodil. Aká to len škoda pre umelecký svet!
Eva Bachletová
