Stužková
December pripomínal skôr neskorý október. Slnko vďačne pražilo, darmo sme si nahovárali ilúziu Vianoc. A s ňou udalosti, ktorými dáme svetu najavo, že sme definitívne dospelí. Chystali sme totiž stužkovú slávnosť. V normálnej reči to znamená, že nám triedna profesorka pripne zelenú stužku a kŕčovito zaželá veľa zdaru k maturite. Toto gesto sa však neobíde bez riadneho chaosu, večierka, rodičov a alkoholu.
Ako gymnaziálni mazáci sme teda z otcovských peňaženiek vylákali päť stovák na rozličné výdavky. A tešili sme sa, že to poriadne roztočíme. Aj sme roztočili. V zadných laviciach vznikali kozmetické krúžky, skupiny redukčnej diéty (sedemdesiat percent spolužiakov trpelo obezitou) a podskupiny organizátorov. Tí boli najväčšmi vyťažení – úbožiaci! Veď stvoriť oznámenie, ktoré bude neprekonateľne originálne, so správou, že naozaj končíme (školu), nebola maličkosť. Napokon to oznámenie vyzeralo dosť biedne. Na obálke sa ťahali za vlasy dve osoby po prekonaní reumy (prepáč, Mimi, dnes si architektka, ale vtedy?!) a motto by sa dalo preložiť jednoslovne: „Hotovo!“ Ale najhoršie len príde. Do oznámení sa zvyčajne prefíkane lepila podobizeň odosielateľa. Preto Soňa zohnala akéhosi známeho a podozrivo lacného fotografa. Ženy chceli byť vyzerať pôvabne a minuli kilogramy rúžov, a muži si nechali narásť fúziská.
Ako sa ukázalo fotografie boli fascinujúce. Na bledých tvárach sa zračilo šialenstvo, údes a úpadok. Podobizne chalanov sme okamžite zaradili do skupiny recidivistov a narkomanov, zarastených až po uši, s otupeným depresívnym pohľadom. Neskôr vysvitlo, že dotyčný fotograf je zamestnaný v márnici. Svorne sme fotky roztrhali. A našli nového fotografa. Pravda, našlo sa zopár dobrákov, ktorí si pôvodné fotografie zlomyseľne nalepili do albumov, alebo podarovali starým rodičom. Predstužková hystéria sa stupňovala!
Začali sme s nácvikom programu pre profesorské oko. Bolo to strašné. Našťastie, zopár desiatok spolužiakov usúdilo, že užitočnejší budú v krčme a zmizli. Touto cestou im ďakujeme za to, že nezavadzali. Nacvičovali sme všetko a všade. Najmä na WC. Tam je „superakustika“. Niektorí sa hanbili, ale chalani sa im povyhrážali, že ich nevezmú na pivo a ihneď sa zaradili medzi popredné hviezdy programu.
Najskôr sme sa pohádali na študentských scénkach. Deväťdesiat kilový drobček chcel hrať zvodnú študentku a útla drobná dievčina dvojmetrového školníka. Presviedčaním o opaku sme premrhali kopu popoludní. Napokon sme zrušili všetky scénky a venovali sa výlučne spevu. Ziapali sme falošne, ale úprimne. Slová nevedel nikto, ale v tom reve naša neznalosť zanikla. Medzitým sme chodili do školy a tvárili sa, že sa učíme. Samozrejme, naša prítomnosť na vyučovaní bola čisto formálna. Niekoľko opovrhnutia hodných jedincov sa však učilo. Ako trest sme im stanovili ZÁKAZ účasti na chystanom žúre, ktorý mal byť skrytou generálkou našej stužkovej. S vytrácajúcimi sa vedomosťami klesala aj naša morálka. Doma nás vítali po polnoci bez výčitiek a s láskavým pohľadom. Tieto odpustenia sme patrične zneužili. Vystrojili sme teda nezvyčajný večierok pre štyridsať osôb v dvojizbovom byte.
Spolužiačka nahovorila rodičov, aby si išli od nej oddýchnuť na chatu, a tak miesto konania bola jasné. Hlavným chodom bol vyprážaný syr. Nestál za veľa. Čo by ste aj chceli od storočného syra na storočnej masti. Silvii bolo veľmi zle. Ostatní zatuchnutú chuť zaliali. Ale žúr sa vydaril. Opil sa, kto chcel a vládal, zbytok sa natriasal pri melódiách neznámych interpretov. Páriky obsadzovali balkón a špajzu. Traja chalani zaspali na rohožke pre psa. Ráno sme znudene dorazili do školy. Nič sme sa neučili, a tak na každej hodine padali zlé známky. Avšak ani táto mrzutosť nemohla pokaziť radosť z plánovaného popoludňajšieho nákupu našej tlupy.
Hromadne sme vtrhli do obchodov po obleky a luxusné šaty. Dievčatá dali prednosť najpriesvitnejším s výrazným dekoltom a chalani sa rozhodli pre obleky rovnakej farby. Vyzerali ako partia čašníkov, ale nám sa páčili. Veď sme ich tajne milovali. Niektoré i verejne. Skutočnou pohromou bol deň, keď matky svojich synov zavliekli k holičovi. Prejavili sme im úprimnú sústrasť. Mnohí prišli o svoje uvážene pestované dlhé vlasy, iní zasa o pokusné brady.
Hodina stužkovej slávnosti konečne vypukla. Zničení od aktívneho tréningu „zábavného“ programu a šialenstvom ovládaného profesorského zboru sme nevnímali atmosféru, v ktorej slzili najmä rodičia. Bolo nám to jedno. Prebrali sme sa až pri večeri v hoteli, ktorý nám za nehoráznu sumu sľuboval mimoriadne služby a zábavu. Vodou riedené „činžáno“ sa podobalo malinovke. Večera bola studená, obsah si nepamätám. Horeli len sviečky, takže s problémami sme si triafali do úst. Krčili sme sa pri stolíkoch oproti rozváňajúcim záchodom a šatniam a z revúcich reproduktorov tiekla nezmyselná náladová hudba. Nemiestne boli i želania dobrej chuti.
Vrcholom však bola izolácia od rodičov a profesorov. Prišli sme tak o pohľad na rozpačité a zhrozené tváre pedagógov, keď sa stoly pokryli tvrdým a lacným alkoholom. Veď nám jasne zakázali piť a toto bol náš žartík! Najviac sme ich však dojali spevom. Srdcervúce Gaudeamus igitur rozrušilo i pracovníčky v šatni. Nevhodne sa opýtali, či niekomu nie je nevoľno. Potom sa už len tancovalo. Oči sa nám však zatvárali už pred dvanástou. Tváre veľkých štvrtákov nepoznačil vstup do dospelosti, ale psychická vyčerpanosť. Boli sme radi, že je to za nami. O týždeň sme nabrali rovnováhu a dali sa do učiva. Blížili sme sa k maturite. A tentokrát dospelosť hrozila naozaj!
