Tanec s netopiermi
Práve som zúfalo skákala po prepchatom kufri, v snahe po sedemnásty raz ho definitívne zavrieť, keď som si spomenula, že večerné šaty a nové lodičky ostali v skrini. Chystala som sa totiž do kúpeľov. Od známych som dostala rôzne odporúčania, že sa musím poriadne pripraviť, lebo na liečení ma čakajú rôzne búrlivé spoločenské udalosti. Tak som neváhala a vopchala do batožiny tucet kostýmov, blúzok a perlový náhrdelník. Keď som už konečne zavrela kufor, obe tašky a premýšľala ešte nad ruksakom, rozhodla som sa, že doma ponechám tenisky a inú obuv vhodnú na turistiku.
Svitol deň môjho odchodu! Vo vlaku som zatarasila chodbu a celé kupé patrilo len mne. Isté ťažkosti nastali, keď som sa premiestňovala do rozpadávajúceho sa autobusu a tety v sukniciach si nemali kam sadnúť. Napokon som dorazila do miesta zotavenia. V prvom momente mi bolo jasné, že do tohto horského prostredia sa skôr hodí stan a spací vak ako moja spoločenská výzbroj. Na recepcii ma hneď uzemnili s kľúčom od niečoho, čo pripomínalo skôr záhradnú chatku ako hotelovú izbu. Stále som sa však nevzdávala. Keď mi však lekár načrtol môj denný režim, pozostávajúci z aktívneho športovania na rozličné spôsoby, kilometrových túr do zeleného okolia, premýšľala som o tom, či nebude výhodnejšie ubytovať sa rovno v telocvični.
Sen o módnej prehliadke ráno, na obed a večer v priestoroch jedálne sa rozplýval. Všade som stretávala ľudí, ktorých oblečenie hovorilo o výpomoci pri oprave starobylých objektov a fanatikov do fitness. To skutočne nebol môj prípad! Ale s napätím som očakávala prvý večer. Chýry o miestnej tanečnej zábave pod holým nebom vo mne vzbudzovali predstavy o girlandách na stromoch, lampiónoch a sviečkach na drobných romantických stoloch. Nedalo mi veľa námahy a nechala som sa pozvať od kúpeľného usadlíka, ktorý už mal v malíčku všetky liečebné zvyky. Z kufra som vytiahla dlhé čierne šaty s primeraným výstrihom a doplnila som ich desaťcentimetrovými opätkami. Pravda, bolo mi to trochu podozrivé, keď sa páry začali uberať lesnou cestou, ale žila som v opojení a očakávaní fantastických zážitkov. Keď sa mi však opätky s istotou nebezpečia zabárali do lístia a zeme, uvažovala som o nosidlách v podobe náručia niektorého zo silákov. Po polhodine stúpania a klesania mi spod nôh už odskakovali šišky a netopiere som rátala len z dlhej chvíle. Dúfala som, že táto „romantická“ predohra sa neskončí v boji s medveďmi a vlkmi, nakoľko zvuky vychádzajúce z hlbín hory nemali ďaleko od hororu. Konečne sme uvideli biedne svetielka akejsi chalúpky, z ktorej sa neskôr vykľul bufet. Hneď vedľa bol betón rozliaty do neurčitého tvaru, na ktorom nebolo ani nohy. Ľudia sa tisli v dobrej nálade pri jednom dlhom stole a borovička šla z ruky do úst. Sprievodca, ktorému som vložila do rúk svoj život, a od ktorého som čakala príjemný večer, ma rezolútne stiahol k partii mierne páchnucich mladíkov, vítajúcich nás revom. Naozaj nemám nič proti konzumácii doma pálenej slivovice, ale tento extrakt, ktorý mi okamžite vnútili určite obsahoval 99 percent alkoholu. Verila som, že neoslepnem a moje vnútornosti sa nerozložia prv, ako stačím navštíviť lekára. Kdesi v kúte sa ponevierali hudobníci, vraj vychýrená okresná kapela. Jediné, čo mi napadlo pri pohľade na ich zhýralé tváre bolo, že všetci piati vyzerali akoby sa práve vrátili z dlhoročného turné po všetkých krčmách Slovenska.
O lampiónoch a nežnom osvetlení sa skutočne nedalo hovoriť. Ako lampy slúžili svetlá z nákladného auta namierené práve na nás, preto som z kabelky rýchlo vybrala slnečné okuliare. Ďalšia hodina ubehla v zoznamovaní sa s ostatnými pacientmi a pacientkami a ja som bledla od závisti a zimy, keď som videla ich vetrovky a tenisky s hrubými ponožkami.. Naveľa sa zľutoval nado mnou bufetár a šmaril mi zamastený sveter od klobás, ktoré išli mimochodom veľmi na odbyt. Odrazu sa spustil akýsi hurhaj a po chvíli mi došlo, že hudobníci nasadili prvú tanečnú novinku. Hlavný predspevák kapely takmer zjedol mikrofón, a tak som počula viac vlnobitie v jeho žalúdku ako text otrepanej anglickej piesne. Ani neviem ako, ale ocitla som sa na parkete. Opätkami som si spôsobila niekoľko zranení, no nič ma už nemohlo odradiť od hopsania a skákania uprostred nočnej zelene. Ako len rýchlo som získala úctu a náležitú pozornosť, keď sa mi rozdrapili šaty od pása nadol! Vtedy už každého prešiel smiech nad mojím večerným oblečením a obdiv nad tým, ako sa hrdinsky vyrovnávam so situáciou, rástol. Ktosi mi ponúkol montérky po starom otcovi (plné skrutiek a klieští), ale odolala som.
Ráno v jedálni sa strhol intenzívny potlesk, keď som dokrívala, zľahka sa podopierajúc o bakuľu, ktorú som našla v noci cestou do liečebne. Odvtedy večer čo večer ma na tanečné stretnutia vozili chlapci z družstva na ukradnutom traktore, a poviem vám, malo to mnoho výhod. Vždy som mala informácie o žatve z prvej ruky!
